Ježiš v mojom živote.

Asi by som začala tým obdobím, keď som mala 17 rokov.

Ani neviem ako by som popísala svoj život v tej dobe, jednoducho bolo viacero vecí, ktoré na mňa vplývali už od môjho detstva a tie ma zrejme ovplyvnili vo všetkom, čo som robila. Moje všetko som nachádzala vo chvíľach, keď som si do uší vypeckovala rock, punk, emocore, ale hlavne metal. Prežívala som veľmi emotívne každú časť nejakej svojej obľúbenej pesničky. Cítila som, že sa s tým spievaným a hraným utrpením stotožňujem a metalové gitarové sóla vo mne vyvolávali akési vnútorné chvenie, vzrušenie. Taktiež som sa pri počúvaní spontánne utvrdzovala v tom, že nepatrím do tohto sveta a nikto tomu nemohol rozumieť. Jediný človek, ktorý mi fakt rozumel bola moja najlepšia kamarátka Domča, s ktorou sme spoločne naše záľuby zdieľali už niekedy od základnej školy. Často sme si hovorili a smiali sa na tom, že „my sme sa teda našli“ a že „si môžeme ruky podať“. (Spočítať všetky hlúposti, čo sme kedy urobili by bolo asi na dlho.)

Inou zo záľub bolo navštevovať jedno miesto, ku ktorému ma ťahal pocit tajomna a ďalšieho svojského vzrušenia. Bol to starý, ale stále funkčný vlakový tunel, ktorý je asi 20 minút pešo od sídliska kde bývam. Zvykli sme tam s Domčou chodiť spolu, no boli chvíle, keď som tam bola len sama.

Spätne si spomínam napríklad na chvíľu, keď sme raz prechádzali po koľajniciach cez ten tunel na druhý koniec. Podvedome som zrýchľovala, aj keď sme nečakali, že by mal ísť vtedy vlak. O chvíľu na to sa akurát objavil nákladný vlak a my sme to tak nejak stihli do bezpečnostného výklenku (priestor v stene tunela, ktorý tam býva myslím že kvôli prácam na železnici). Inokedy sme museli nadiktovať naše údaje železničným policajtom… V tom čase by som si to asi nepripustila, ale už vtedy na nás musela spočívať Božia milosť 🙂 .

Sama som tam chodila, keď mi bolo smutno alebo aj vo väčších krízach. Možno som si tam išla pre nejakú motiváciu, po niečo, čo by ma presvedčilo ako ísť v živote ďalej. Neviem. Boli chvíle, keď som s tým všetkým chcela skoncovať a šla som tam. Rozmýšľala som napríklad nad tým, že keby som to urobila, tak ľudia, ktorí mi ublížili by si niečo uvedomili… V depresii som nevedela čo so sebou, bolo to silnejšie ako ja. Kto to nezažil, nevie to pochopiť. Na svojom živote mi nejako nezáležalo, len som si priala koniec svojej vnútornej bolesti. Vždy sa však našlo niečo, kvôli čomu som sa ešte odtiaľ vrátila. Myslím, že som dúfala, že sa niečo stane – nejaká zmena k lepšiemu. Nevedela som v čo dúfam, ani ako by mohla zmena nastať. Vtedy pre mňa slovo Boh existovalo asi iba v škaredej fráze a ešte som ho aj obviňovala z toho, čo sa mi deje, aj keď som si nebola istá, či nejaký Boh je. Takto sa to vyvíjalo dlhšie.

V 16-17 rokoch som sa potom dala dohromady so starším chlapcom. Oboch nás lákalo nadprirodzeno a tak sme sa rozprávali o rôznych takýchto zážitkoch. Bavili sme sa napríklad o tom, ako sme niekedy videli nejaké siluety postáv, ako pes štekal na prázdnu stenu alebo o aurách, ktoré sme pozorovali. S kamarátkou Domčou sme sa v tej dobe už poriadne ani nekontaktovali, tiež vtedy s niekým chodila a ja som sa úplne upla na neho. Videla som v ňom všetko, čo malo zmysel, no po čase sa u mňa vplyvom okolností depresívnosť stupňovala a on bol ku mne čoraz chladnejší. (Nemyslím si, že to bol zlý človek, ale vo svojej nevedomosti bol použitý zlom, ktoré sa mi cez neho snažilo ubližovať.) Napätie sa stupňovalo a ja som bola z toho všetkého nehorázne nešťastná a nevedela som čo robiť, lebo som vedela, že sa to nenávratne rúca. Do toho všetkého sa už začali pridávať aj nehorázne bolesti žalúdka, ktoré ma niekedy pochytili.

Potom som po čase stretla v autobuse Domču. Všimla som si, že sa nejako zmenila, že je taká veselá. Rozprávala mi ako chodí do Brezna na nejaké skupinky, kde je nejaký muž čo vie vysvetliť ako veci fungujú. Začudovala som sa a zároveň som bola zvedavá či mi vie vysvetliť aj veci okolo aury, pretože som auru čiastočne zvykla vidieť. Domča mi volala, či nejdem aj ja na skupinku. Pomyslela som si, že sa naučím niečo viac, ale prísť sa mi podarilo asi až na druhý krát. Stano mi hneď na prvom stretnutí zjednodušene vysvetlil, že to čo je akoby okolo nás „aura“ je vlastne prejav Božej prítomnosti v nás. Ako svätožiary, ktoré sa kreslia na obrazy. Keď sa modlíme, čítame Bibliu a stretávame sa s inými veriacimi, tak Božia prítomnosť v nás sa zväčšuje a prejaví sa to tým, že Božia sláva sa akoby zväčšuje, zosiluje. Keď myslíme na zlé veci alebo hrešíme, tak sa táto Božia sláva umenšuje, lebo prevyšuje to zlo, ktoré sa potom miesto Božích vecí prejaví. To boli veci, o ktorých som predtým nevedela. Stano mi vysvetlil nejaké duchovné princípy, o ktorých hovorí Biblia tak praktickým spôsobom, že nebolo ťažké pochopiť a preniesť si to na mnohé veci, čo sa mi v živote diali. Dozvedela som sa o Ježišovom odpustení voči nám a ako nám naše vlastné neodpustenie k niekomu ubližuje. Keď som prišla na skupinku, tak som si popri čítaní Biblie všímala ľudí, ktorí tam boli. Bola som na tých ľudí veľmi zvedavá a keďže bola v tej miestnosti biela stena, tak som sa snažila pozorovať aury oproti sediacich žien. Boli svetlé a dosť veľké. Preberali sme list Jakubov a rozoberal sa verš, v ktorom sa hovorí, že kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, ktorá je unášaná vetrom a že taký človek nemôže nič prijať od Boha. Po skupinke sa za mňa Stano ešte modlil. Už si presne nepamätám, čo som si počas modlitby myslela, ale prijala som ju tak, ako som v tej chvíli mohla. 

Nejaký čas po skupinke som mala v hlave zmätok. Na jednej strane som už na základe vysvetlenia Biblie pochopila prečo sa niektoré veci v mojom živote diali tak alebo onak, a na druhej strane som stále mala v hlave to, čo som poznala predtým. Pohybovala som sa medzi starým poznaním (vrátane The Secret-u – pozitívneho myslenia, ktoré mi v živote nepomohlo, aby som našla vnútorný pokoj) a novou vedomosťou, že je tu fakt konkrétny Boh, zjavený v Ježišovi, ktorý mi odpustil, má o mňa záujem, ale hlavne vydobyl zápas o večný život aj pre mňa.

Neviem odkedy presne, ale zrazu ma začala sprevádzať myšlienka: „Aspoň vyskúšam tú ťažšiu cestu, práve preto, že je to ťažšie.“ Táto myšlienka mi predtým nebola veľmi vlastná – bol to prevrat v mojom doterajšom myslení. Asi som sa už nechcela podobať vlne unášanej vetrom. Začala som bojovať. Keď som sa snažila poznať viac Ježiša, diali sa mi veci, ktoré sa ma snažili vydesiť (Keď som sa sama modlila, tak pukal nábytok, inokedy spadol obraz…). Hlavne som sa bála, že uvidím niečo nadprirodzené, čo ma prišlo strašiť, aj keď to nechcem vidieť. Na druhej strane tu zas boli veci, ktoré mi ako keby dosvedčovali, že idem správne. Moje nehorázne bolesti žalúdka ohlásili svoj koniec po tom, ako mi raz bolo tak nanič, až Domča volala so Stanom, aby sa modlil. Ochotne sa za to modlil a dal nám inštrukcie ako sa máme tiež modliť. Bol to dosť dlhý boj, tak dlho ma ten žalúdok ešte asi nikdy nebolel, ale bolo to nakoniec úspešné. Vracajúce sa bolesti nadobro odišli.

Ďalšia taká vec, po ktorej sa posunula moja viera dopredu bola tá, že ešte pred tým, ako som uverila v Boha, tak som mala problém s profesorkou informatiky. Raz som sa s ňou po vyučovaní pohádala, lebo ma kritizovala za nepodstatné maličkosti. Odvtedy som sa zvykla obávať hodín s ňou. A potom ako som sa na skupinkách naučila, že Ježiš povedal, že máme milovať svojich nepriateľov, dokonca sa za nich modliť, tak som sa teda za ňu začala modliť a snažila som sa ju vnímať ako Božie dieťa. A Ježiš na seba nenechal dlho čakať – moja viera sa zhmotnila. Na ďalšej hodine mi stála za chrbtom a pozerala ako pracujem a namiesto kritiky ma zrazu začala povzbudzovať slovami: „Aj vodiace čiary používaš, pekne, si super!“. A ja som len zostala v úžase 😀 😀 . Niekedy vtedy som mala problémy aj s inou profesorkou. Tá si vždy našla niekoho alebo niekoľkých študentov, ktorým potrebovala vyhadzovať na oči ich slabosti. A takto si zasadla aj na mňa. Ráno prišla zase naštartovaná a tak som sa za ňu začala v tej chvíli modliť. Celý čas mi nič zlé nepovedala, len na iných bola útočná. Ešte viac ma povzbudilo, keď sme po pár hodinách stretli školníka a ten sa začal vypytovať, že čo sme jej urobili, že dnes je nejaká milá…

 To, aký pokoj a radosť som zrazu prežívala a tieto zistenia, že ľudia sa začínajú fakt inak správať, keď sa za nich modlím ma dostatočne presvedčovali. Inokedy som mala skúsenosti s uzdravením choroby z večera do rána. Alebo keď ma začala bolieť hlava, stačilo si priložiť ruku a s vierou, že je to vyriešené sa modliť k Ježišovi. V neposlednom rade to boli kladné výsledky modlitieb v oblasti prospechu v škole… Keď sa niečo snažilo spochybniť moju vieru, spomenula som na všetky tieto skúsenosti s tým, že „Viem prečo som uverila.“ To, čo ma viedlo ku zmenám v mojom živote bolo to, že som si uvedomovala, aký je Ježiš ku mne dobrý. Všetko, čo sa ma dovtedy dotýkalo, som sa snažila odovzdať Ježišovi a vybojovať to s ním vo svojej mysli. Takto som odovzdala aj ten svoj nešťastný vzťah, čo mi bol dovtedy všetkým. Jednoducho som zrazu cítila, že ak sa chcem niekam pohnúť, tak bude lepšie to ukončiť. Jasné, že som aj pochybovala, bolo to nehorázne bolestivé a nevedela som, čo bude ďalej, ale dala som na to. S odstupom času sa to ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie… Nastal pre mňa úplne nový život.

Ešte si spomínam, že v tej dobe som si raz počas cesty z brezňanskej skupinky s chuťou pustila jednu pesničku od svojej obľúbenej metalovej kapely. V preklade má názov „Výkriky/plače nadarmo“. Ako som ju počúvala, tak som začala cítiť, ako ma opúšťa radosť a pokoj, ktorý som mala z tej skupinky. Potom prišiel pocit, že ma tá hudba brzdí, ale nejako som to vtedy asi ani viac neriešila. S odstupom času som doma s pocitom vyrovnanosti označila a vymazala všetky takéto pesničky z telefónu. Myslela som to vážne. Naspäť som ich už nedala. Cítila som sa slobodne.

Cítila som, že som našla presne to, čo som celý čas v živote hľadala. Predtým som nevedela, čo mi to tak v živote chýbalo a už vôbec nie kde by som to niečo našla. Odkedy som bola na skupinke, cítila som sa nájdená – nie ľuďmi, ale Ježišom. Začala som mať radosť zo svojho života, v ktorom začali veci zrazu fungovať. Niekedy mi skoro každý deň tiekli slzy, ale už od šťastia. Dokonca som sa ospravedlnila niektorým ľuďom s ktorými som bola dávnejšie v nejakom konflikte alebo som im aspoň v duchu žehnala a modlila som sa za nich. Niektorí ľudia začali hovoriť, že som sa zmenila a pýtali sa, čo sa stalo a iní sa mi vzdialili.

Povedala by som, že to bolo najkrajšie obdobie môjho života – kľúčový bod v živote, od ktorého sa začali veci odvíjať inak. Prišli aj chvíle ťažkostí a pochybností, ale boli tu ľudia, ktorí dlhšie poznali Pána Ježiša a tí ma ochotne podporovali modlitbami aj slovom. Neviem čo by som robila, keby Ježiš nevstúpil do môjho života práve v tom období a nedal sa mi spoznať spôsobom, ktorým som pre toto všetko našla pochopenie 🙂 🙂 .

Barbora

Svedectvo v angličtine – Testimony in English https://zivyjezisvpraxi.sk/how-was-i-found-by-jesus-christ/

Ak máte aj Vy potrebu a túžbu pomôcť vo Vašich problémoch, neváhajte nás kontaktovať na náš E-mail.