…zrazu som si uvedomila, že som sa niekde stratila a musím sa vrátiť späť, na začiatok toho, kde táto etapa môjho života začala a tam začať odznova.

…vtedy som sa veľmi trápila a hľadala ako von zo zacyklenia, keď robím to čo nechcem a nesúhlasím s tým a predsa veci neviem robiť inak…v Božom slove je veľa rád ako na to, ale vnímala som, že mi niečo podstatné, dôležité a osobné uniká… tenká nitka, ktorou pritiahnem k sebe celé záchranné lano…

vtedy mi Pán v spánku pripomenul Jeho Slovo z Galaťanom 6,8 : Pretože kto rozsieva svojmu telu, z tela bude žať skazu, kto rozsieva Duchu, z Ducha bude žať večný život.

Plne prebratá som sa posadila na posteli a vravím, že tam predsa nie je veľké D (chcela som oponovať, že to predsa nie je osobné). Nie, to tam nie je a šla som si to hneď pohľadať v Písme…ale bolo to tam a mňa celkom premohlo hlboké poznanie, vedomie a Božie volanie neustále a vo všetkom sa vždy rozhodovať kráčať vzťahom s Ním…

…čo všetko teda znamená rozsievať Duchu?…

Ja v tom vnímam Božie volanie do vzťahu:

1.Každý deň mám možnosť rozhodnúť sa ako ho prežijem: či len tak ako príde, zmietaná svojimi myšlienkami, túžbami, sklamaniami(rozsievať telu), alebo sa vedome rozhodnem, že tento deň budem siať Duchu(teda vzťahu s mojím drahým Duchom Svätým)). Rozhodujem sa a podriaďujem celú svoju bytosť(dušu, ducha aj telo) vedeniu Ducha Svätého. To znamená, že vedome prijímam a podriaďujem sa Božím pravdám a rozhodujem sa konať Božiu vôľu podľa toho ako ma bude Duch Svätý viesť.

2.Keď toto urobím automaticky sa mi začnú ukazovať veci, ktoré popierajú Božiu pravdu v mojom živote, a chcú ma presvedčiť o tom, že Boh je klamár. Správny čas začať jednať(i keď lepšie, keď veci riešim priebežne a nenechám toho veľa v sebe nakopiť, myslím sklamania sama zo seba, z ľudí, a aj z toho, že veci sa nevyvíjajú tak ako som túžila a sa nádejala). Napr. v danom okamihu zistím, že som na seba nahnevaná, alebo na niekoho iného, vidím sa ako stroskotanec, čo zase všetko pokazil…toto všetko konkrétne postupne dávam na Ježišov kríž, lebo tam to patrí, aby to zomrelo spolu s Ježišom ako hriech a klamstvo, odpúšťam sama sebe(lebo keď Boh mi odpúšťa kto som ja, aby som sa svojím neodpustením stavala nad Neho-Rim. 8, 31-35) aj iným a povolávam k životu a prijímam Božiu pravdu o sebe a iných, hľadám jej vyjadrenie a rozhodujem sa ju žiť…napr. to že som sa zase začala nenávidieť, vzdávam sa tejto nenávisti, odmietam ju a dávam na Ježišov kríž, aby zomrela, odpúšťam sama sebe, že som jej znova podľahla, aj to sklamanie samej zo seba dávam na Ježišov kríž a odpúšťam si to a prijímam Božiu pravdu, že Ty Bože si ma povolal k životu, Ty si ma chcel a postavil si ma na mojom mieste v živote, stvoril si ma s jasným cieľom, som pre Teba životne dôležitá a špeciálne vzácna, stvoril si ma pre spoločenstvo s Tebou, bývaš so mnou, všetko mi vysvetľuješ, som požehnaná a som požehnaním pre ľudí okolo seba, som v bezpečí Tvojej náruče vždy a všade, nikdy nie som sama, ale vo všetkom si Ty so mnou, dokonca aj vtedy, keď to necítim, Ty nado mnou neustále bdieš(chrániš si ma ako zrenicu svojho oka) a môžem sa na Teba vždy, všade a vo všetkom spoľahnúť, na Tvoje víťazstvo, lebo Ty si porazil každý hriech , každé zviazanie a oslobodil a uzdravil si nás…Ty máš pravdu a ja Ti budem veriť a verím, nech cítim čokoľvek…

3.Teraz už som slobodná pre chválu a slávu nášho Pána, lebo tá Mu patrí vždy a všade.

Verím, že toto je cesta, boj a že keď takto budem dennodenne chodiť časom svojím budem žať život. Nejde to automaticky a vnímam, že často skĺzavam do starých vecí, ale povzbudzuje ma zasľúbenie večného života, takže má zmysel bojovať , hľadať, nachádzať, ísť…