Som kresťanka. Živá v službe Ježišovi, rada rozprávam o Bohu a preto navštevujem kresťanské rodiny, kde sa aj do neskorého večera navzájom vo viere povzbudzujeme.

Raz som sa s jednou stretla v obchode a dostala som pozvanie ku nim na návštevu, že mi chcú niečo povedať. Na návštevu som prišla o piatej hodine poobede. Sadla som si na gauč, ktorý bol vo veľkej hale pri kozube. Sadla si ku mne aj domáca pani a trochu sme sa rozprávali. Po chvíľke som sa opýtala, kde je jej manžel a najstaršia dcéra, ktorá je vysokoškoláčka. Domáca pani mi odpovedala, že išli do kostola a hneď prídu.

Po chvíľočke sa otvorili dvere a vošiel domáci pán aj s najstaršou dcérou. Vstala som a chcela som sa s nimi privítať. Dcéra sa rozpačito pozrela na otca ako keby nevedela, či to môže urobiť. On zobral mobil a niekomu volal. Odpoveď z mobilu bola taká, že mi môže podať ruku len počas modlitby. Nechápala som, ale prijala som to s pokojom. Potom sme si všetci sadli. Krásne dievča s dlhými vlasmi si sadlo na proti mne. Bola milá a pekne sme sa rozprávali. Odrazu sa ohla dopredu a roztiahla ruky, vlasy sa jej dotýkali zeme a po chvíľke ju začalo krútiť a začala rozprávať cudzím jazykom. Zdôrazňujem ten fakt, že to dievča – ich najstaršia dcéra je inteligentná študentka medicíny.

Situácia sa stupňovala a ona ričala, kričala a do toho rozprávala cudzím jazykom. Otec znova zobral mobil a vytočil to isté číslo, aby dotyčný prekladataľ/ka „cudzích jazykov“ povedali výklad. Ričiace dievča do mobilu povedalo aj moje meno a odpoveď ako preklad z mobilu znela: ,,vypočítava špina“. Neviem aký duch cez ňu hovoril, ale viem, že Pán Ježiš, Boh, Duch Svätý sa nikdy neprejavoval takýmto hrôzostrašným spôsobom a nadávkami. Boží Duch je Duch lásky, pokoja, mieru.

Ja znovu s nepochopeným pokojom som situáciu pozorovala. Všetci prítomní si kľakli na kolená tak aj ja. Hlavy mali dole, ale ja nie, ja som ju pozorovala. Dievča behalo po hale, zúrila a jedna z jej sestier jej dávala do cesty obraz Ježiša. Odrazu sa otočila a priamo pozrela do mojich očí. Na tie jej oči nezabudnem do konca môjho života. Bola v nich obrovská nenávisť a za žltými dúhovkami akoby horel oheň. Podstatná je tá nenávisť, z tých očí priamo ku mne. Vyzerala ako posadnutá zlom.

Potom sa dievča ukludnilo. Sadla si na moje miesto a trochu sme sa rozprávali ako keby sa nič nestalo. Rodina nebola prekvapená. Zrejme to nezažili prvý krát.

Domáca pani ma odprevadila domov. Ja som bola taká prestrašená,že som do polnoci spala s Bibliou pri srdci. Potom som si povedala: ,,prečo sa bojím, veď mám Ježiša.“

Hana