Moje svedectvo
Keď sa pozriem spätne na svoj život, vidím tam dve jasné línie, ktoré sa vzájomne pretkávajú. Dve reality, ktoré ovplyvnili môj osud. Jednou je závistlosť na alkohole najbližších ľudí v mojom živote – otca a manžela, druhou moja cesta viery.
Od najútlejšieho detstva som bola poznačená tým, že môj otec pil. Trpeli sme my deti, trpela tým mama, zažívali sme všetky trápenia, čo život s alkoholikom prináša – hanbu, hádky, ekonomickú a sociálnu neistotu. Bolo to o to ťažšie, že v živote našej rodiny nemal miesto Pán Ježiš. Rodičia boli rozdielneho vierovyznania, otec katolík, mama evanjelička, nás deti dal otec proti vôli mamy a jej rodiny pokrstiť na svoju vieru, čo mamini rodičia odsúdili a zanevreli na mamu i na nás. Keď bolo treba v škole podpísať prihlášku na náboženstvo, mama sa pätila a vždy sa to skončilo hádkou. Až v 4.triede som konečne začala chodiť na náboženstvo, prvý krát som počula o Bohu a Ježišovi. Dovtedy mi tieto pojmy boli úplne neznáme. Moje detské srdce sa zapálilo pre Boha. Učila som sa ľahko, začala som veci chápať a v mojom srdci skrsla viera. Začala som sa modliť a veriť, že Boh pomôže aj nám, našej rodine, že otec prestane piť. Zrazu bol svet krajší, plný novej nádeje. Absolvovala som 1. sv. prijímanie i birmovku. Mala som 14 rokov, keď otec po zlyhaní pečene následkom alkoholizmu zomrel. Zrazu sa mi zrútil celý svet. Ako je to možné? Boh nevyslyšal moje modlitby? Nechápala som a v hlave sa mi uhniezdila myšlienka: Boh neexistuje. Veď keby existoval, určite by vypočul moje vrúcne modlitby, otec by prestal piť a bolo by všetko v poriadku. Nemá zmysel sa modliť, všetko bola len ilúzia. Puberta so mnou lomcovala a ja som nastúpila svoju dlhoročnú ateistickú cestu – bez Boha, bez Ježiša, bez životného cieľa.
V 25. som sa vydala. Už pred svadbou som tušila, že s mojím nastávajúcim nie je všetko v poriadku. Pil. Pil viac ako ostatní. Keď bol pod vplyvom alkoholu bol nespoľahlivý, neudržal peniaze, začal mať problémy v práci. Bola som zbabelá na to, aby som sa vrátila z kratšej cesty, dieťa bolo na ceste. Veď mal aj kopu dobrých vlastností. Dcérka sa narodila a môj život sa čím ďalej tým viac začal podobať tomu predchádzajúcemu. Problémy, starosti, finančná neistota, hanba. Keď jeho závislosť začala nadobúdať obrátky, rozhodla som sa, že mu dám ultimátum – pôjdeš sa liečiť, alebo sa rozvedieme. Šiel sa liečiť. Ambulantne. Neúspešne. Dokázal lavírovať medzi mnou, ktorá mu mala podávať antabus, doktorkou, ktorá mu dôverovala a vedúcim v práci, ktorý mal nad ním patronát. Pil ďalej a problémov bolo čoraz viac. Krátke obdobia abstinencie sa striedali s dlhšími obdobiami alkoholických záťahov. Keď jeho pracovné problémy prerástli medze , nasledovalo ústavné liečenie. Neúspešné.
Prišiel rok 1989. Postupne sa začal uvoľňovať duchovný život v našej spoločnosti. Ľudia sa začali priznávať k svojej viere, k svojim izmom. Médiá, tlač a kníhkupectvá zaplavili knihy a články propagujúce rôzne ezoterické náuky, východné náboženstvá, duchovné prúdy, rôzne metódy. Aj ja som sa vrhla na všetky tieto „výdobytky“ s cieľom pomôcť manželovi dostať sa zo závislosti na alkohole a pomôcť svojej rodine znormalizovať život. Absolvovala som kurzy Silvovej metódy, navštívila rôznych liečiteľov, ponorila sa do náuky o karme a reinkarnácii, dala si urobiť numerológiu.
Jedného dňa sa ma moja 9-ročná dcéra opýtala: „Kto je to Boh?“ Nechcela som zatvrdiť jej detskú dušičku svojim ateistický postojom a tak som jej odpovedala, že niektorí ľudia, veria, že Boh skutočne existuje, modlia sa k nemu a veria, že im pomôže. Ona sa ma opýtala, či by sme to aj my neskúsili sa pomodliť, aby ocko nepil. Kľakli sme si na kolená a pomodlili sa vlastnými slovami. Očakávajúc zázrak. Zázrak sa nekonal, ale pritiahli sme si do života veriacich ľudí, začali čítať Bibliu a rôznu náboženskú literatúru všetci traja. Roky ubiehali, kresťanská viera pomaly vytláčala z môjho života rôzne ezoterické náuky. Manžel pil ďalej, aj keď v období abstinencie mal veľkú snahu zmeniť svoj život. Nedarilo sa mu to, problémy pribúdali – strata jedného zamestnania, potom druhého, dal sa na dráhu živnostníka, večne zápasiac s finančnými problémami a napokon mu začalo zlyhávať zdravie. Ďalšie ústavné liečenie, mnohé hospitalizácie, záchranka, ktorá k nám pravidelne jazdila a zachraňovala jeho podlomené zdravie. A hanba a neistota. Viera mi dala veľmi veľa, pomohla mi prekonávať skutočne ťažké chvíle, pomáhala mi pri rozhodovaní, čo ďalej. Ježiš bol môj priateľ, oboznamovala som s ním aj manžela v najťažších chvíľach, nabádala ho, aby sa mu odovzdal, požiadal o odpustenie. Vlastne akoby som ho pripravovala na to, čo sa malo stať.
28 rokov trvalo toto trápenisko. Potom som sa od priateľov istej protestantskej cirkvi dozvedela o Stankovi z Brezna. Prečítala som si jeho svedectvá ako modlitbou viery pomohol mnohým ľuďom a navštívila som ho aj s manželom. Celé popoludnie až do 22.00 hod. trvalo naše stretnutie. Rozprávali sme sa o živote, o viere, o Bohu, o Ježišovi a o jeho nekonečnej láske k človeku, o tom zlom, ako to funguje, keď človek odovzdá svoj život Ježišovi, o Jeho zasľúbeniach. Nakoniec sa s nami pomodlil modlitbu za uzdravenie a oslobodenie od závislosti. Bolo to ťažké, manžel to chcel vzdať a prísť inokedy, ten zlý bojoval zo všetkých síl, ale vydržali sme. V daždi, za tmy sme sa unavení vrátili domov a od tej chvíle sa náš život začal meniť k lepšiemu. Manžel už necítil potrebu piť, a riešiť svoje problémy cestou úniku do alkoholového opojenia. Aj keď to bolo spočiatku ťažké, postupne sa mu začalo dariť vo všetkých oblastiach – v práci, po zdravotnej stránke, upravili sa jeho vzťahy s rodinou, s dcérou, naša rodina sa zomkla a začala prosperovať. Teraz je to už 6. rok ako manžel nepije, je mi aj celej rodine oporou. Je vyrovnaným človekom, akoby sa aj jeho charakter zmenil. Živý Ježiš sa prejavil v našom živote, to, čo sa nepodarilo odborníkom, psychológom, psychiatrom ani ezoterikom sa podarilo Jemu. On zvíťazil. Lebo On je Pán Pánov a Kráľ Kráľov. So Stankom sme opäť v kontakte. Bola som pri založení modlitebnej skupinky v Krupine, ktorú vedie spolu so svojou manželkou Peťkou. V súčasnosti máme skupinku vo Zvolene. Stankovi ďakujem za to, že pozdvihuje môj duchovný život, dáva mi príklad živého svedectva.
Nikdy by som neverila, že toto, čo píšem sa skutočne stalo. Ale ono sa to naozaj stalo, Ježiš sa oslávil, zvíťazil v mojom živote nad všetkým pominuteľným. Jemu ďakujem z celého srdca a túžim po tom, aby toto svedectvo povzbudilo aj ďalších ľudí, aby uverili, že Ježiš nie je len historická náboženská postava, ale, že koná, uzdravuje a oslobodzuje aj v súčasnosti. Jemu buď večná sláva!
Eva