Chcela by som sa s vami podeliť o moje skúsenosti zažité v začiatkoch môjho kráčania s Pánom. Prvé mesiace po obrátení som bola ako v bavlnke. Nič mi nechýbalo, nič ma nevytáčalo, pripodobnila by som toto obdobie ku vznášaniu sa na obláčiku. Keďže mi nikto do toho nekecal, nemoralizoval ma, do ničoho nenútil bola som šťastná, že ma Pán oslobodil od mojich problémov starostí, skutočne sa akoby vymazal ten dlžobný úpis, ktorý som predtým mala a jednoducho sama som pociťovala potrebu ísť viac a viac za ním. Po mojich zlých skúsenostiach som už vedela, že jedine on mi môže vo všetkom pomôcť a riskovať vo vlastnej sile som už naozaj nechcela!! Naplno som sa odovzdala Ježišovi, nechala som ho, aby ma pretváral. Jednoducho som mu to dovolila. A on to aj začal robiť. Čítala som Bibliu, modlila sa, a chodila na kresťanské akcie. Jednoducho učila som sa, skúmala som, pozorovala a hľadala vo všetkom to dobré.. Veľa veciam som niekedy nerozumela, ale to ma neodradilo, brala som to ako rast. Našťastie ma nikto nepoúčal, čo mám a nemám robiť – príkazy, zákazy, toto smieš, toto nesmieš. Ani som nemala žiadne očakávania od ľudí, keďže v živote ma už dosť sklamali. Spoliehať sa na ľudí viac ako na Boha, to je ako stavať si vzdušné zámky alebo chodiť s rozbuškou vo vrecku. Neviete, kedy to rachne, kedy sa to rozplynie. Ja som sa zamerala čisto na Ježiša, pretože On je ten, ktorý mi odpustil hriechy. On za mňa zomrel. On sa predo mňa postavil a vyhladil chodníky! No a tým, že som sa na neho zamerala, bola som v správnom čase na správnom mieste, stretla som správnych ľudí, počula tie správne slová. Postupne to všetko šlo v takej slobode, nič nebolo nasilu… A mne sa to veľmi páčilo.
Pán od nás nič nechce, On chce len, aby sme išli za ním, aby sa o nás mohol starať ako pastier o svoje ovečky. A ja som bola taká rada, že mám svojho pastiera. No a počas tohto obdobia som sa hojila z minulosti. Bolo to také obdobie ako keby ste mali nohu v sádre – už by Vás nič nebolelo, ale mali by ste barle a boli imobilnejší. No a všetci doma by vás milovali, obskakovali, pomáhali vám, venovali by vám zvýšenú pozornosť, viac lásky, viac pochopenia, nakúpili vám, uvarili vám, upratali, všetko donesli a tak ďalej… No lenže po nejakej dobe by to prišlo. Dali by ste sádru dole, barle odložili a začali cvičiť, aby noha čím skôr zosilnela a mohla normálne fungovať. Ale chcelo by to určitý čas a námahu. Je to proces.
No a toto sa mi stalo. Po niekoľkých mesiacoch po mojom obrátení mi Pán úkazal, že ja tie ´barle´ už nepotrebujem, že to zvládnem aj bez nich, len musím cvičiť. Cvičiť môj kresťansko-duchovný život. A pre mňa to bol trošku šok. Najprv som si povedala nieeee, ja chcem mať svoje barličky a chcem si ďalej ležkať na obláčiku. Takto to ale nefunguje. Jednoducho mliečna a pevná strava. Je to určitá postupnosť. Lebo kebyže necháme dieťa iba na mlieku, tak by zakrpateli a zahynuli. Taktiež aj napríklad tú nohu v sádre keby sme nechali – postupne by atrofovala a stratila svoju funkciu. Aj v kresťanstve to takto funguje.. Keď sa človek rozhodne ísť za Ježišom je zapálený a chce byť viac ako som chcela ja, a musí preto aj niečo robiť. Jednoducho nie zakrpatieť a ostať vlažný.. Tak som sa v tej mojej slobode naučila tento nový rozmer, veď nakoniec som to aj sama chcela a prosila Boha o to, aby ma postupne pretváral a ukazoval mi, čo chce, aby som robila..
A zistila som to tak, že Pán mi poslal do cesty jednu pani, odomňa staršiu asi o desať rokov. Poznala som ju dlhšie, ale zrazu som intenzívne pociťovala silný impulz, že sa jej mám priblížiť, že jej mám niečo odovzdať alebo ona mne, ale nevedela som čo, ani kto komu. Bol to taký intenzívny pocit, ktorý ma neskutočne vyrušoval vždy, keď som bola v jej prítomnosti. Nevedela som, čo sa to deje, myslela som si, že mi asi šiblo. Nepočula som žiadne hlasy, že urob toto alebo tamto len ten stále pretrvávajúci silný pocit… Bránila som sa tomu, bojavala som s tým, stále ma to vyrušovalo, až tak, že sa mi miestami nedalo nič iné robiť. Nemala som na to nervy, vravím si Pane, prosím pomôž mi, lebo asi mi preskakuje. Skúsim sa jej aspoň prihovoriť, veď za to nič nedám, ale ak sa strápnim, potom to prosím nejako urovnaj, aby som sa nemusela hanbiť. Tak s malou dušičkou som sa s ňou začala rozprávať. Len tak, že ako sa má, čo má nové a zrazu prišla téma a ona sa rozplakala a povedala, že ju opustil manžel, že nevie čo má robiť. No a ja som nevedela, čo na to povedať, nikdy som nič také neriešila, nemala som skúsenosti. Tak mi napadlo, že sa jej opýtam, či je veriaca a ona, že áno a plakala ešte viac. A vtedy mi to došlo. Pán tým, že ma oslobodil od mojich problémov, zhodil mi z pliec ten môj minulosťou preťažený batoh, chcel, aby som aj jej ukázala cestu, že sa to dá, že Ježiš nemá problém aj ju odľahčiť od jej problémov. Ďalej sme sa rozprávali, a keďže som nevedela, čo mám hovoriť tak mi napadlo – dnes viem, že to mi Pán dal na jazyk – povedať jej o Ježišovi, čo pre mňa urobil, ako mi pomohol. A ona mi potom povedala, že neuverím, ale že ona sa už pár dní modlí za to, aby jej Boh dal do cesty nejakého človeka, čo by jej pomohol. Neverila som, čo počujem, cítila som úžasnú radosť. Obe sme ucítili neskutočnú silu, neopísateľnú lásku, také naplnenie. Bol to úžasný pocit. A pre mňa obrovská skúsenosť. Slzy mi vošli do očí pri pomyslení, že by som na ten Boží impulz nezareagovala, a tým pádom zabila možnosť hovoriť o Ježišovi, ktorý mi toľko dobra v živote urobil. Dnes viem, že viera je rast a skúsenosťami sa človek učí, a keď sme naozaj otvorení pre Ježiša, On nemá problém cez nás konať.
Doteraz sa s tou pani stretávam, sme dobré kamošky. Je šťastná a spokojná, že spoznala živého Ježiša a často spomíname ako Ježiš konal, a stále koná v našich životoch, a že len jemu ďakuje, že ju vtedy vyslyšal, a že neskončila na antidepresívach a alkohole ako plánovala…
Peťa