Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Biblia – kniha kníh, o ktorej som toľko počula, čítala o nej, ale nikdy som ju ani nevzala do ruky. Prečo?

Pred siedmymi rokmi veľmi jednoduchá odpoveď. Načo, veď môj život nepotrebuje Bibliu, Pána Boha uznávam a verím v Neho odmala – ako niečo bezmenné, v lásku, ako niečo tam hore veľmi vzdialené. V podstate Ho nepotrebujem, mám sa dobre, dostávam všetko čo treba a nemám v tomto „plnom“ živote miesto na čítanie, pochopenie a najmä prijatie úplne nového života – života po boku s živím Bohom – Pánom Ježišom Kristom.

Prišlo to neočakávane jedného večera, kedy som s kamarátmi na návšteve popíjala šampanské a bolo nám fajn. Prišli sme domov, uložila som do postele syna a sama si išla ľahnúť v dobrej nálade. Nadránom som sa zobudila, otvorila som oči a nad sebou som uvidela troch neznámych ľudí, ktorí ma oživovali, boli to záchranári, ktorých zavolal môj manžel po tom ako som odpadla a dostala prvý záchvat a on nevedel ako mi má pomôcť. Druhýkrát sa scenár zopakoval v práci, keď ma našla na zemi kolegyňa. Potom som už išla na ošetrenie do nemocnice na neurológiu, keďže išlo o podozrenie, že sa jedná o epileptické záchvaty. Hospitalizovali ma a začali robiť všetky možné vyšetrenia na potvrdenie diagnózy. Nechápala som čo sa deje, nič som si nepamätala len popraskané zuby, boľavé, telo posypané modrinami.

Som silná a preto som aj toto brala ako obyčajnú chrípku, vyležím to, lekári mi dajú lieky a budem zas v poriadku.

V nemocnici som ležala prvý krát a pár dní pohľad na ľudí, chorobu, prostredie veru človeka zmení. Boli so mnou na izbe štyri staršie ženy, každá so svojou bolesťou, akú som dovtedy na vlastné oči nevidela. Pomáhala som im ako som vedela, snažila som sa ich rozptýliť, aby zabudli na svoje trápenia a bolesti. Na magnetickej rezonancii, keď som čakala v BB na vyšetrenie som objavila malé vydanie Nového zákona, predtým by som ho bez povšimnutia nechala ležať, teraz ma tá malá knižočka zaujala a tak som si ju zobrala so sebou. V nemocnici mi robili ďalšie vyšetrenia aj lumbálnu punkciu pri ktorej má človek na čas odrovnané telo a myseľ pracuje na plné obrátky. Výsledky magnetickej rezonancie mi oznámila, mladá, začínajúca lekárka. Prosto a jednoducho, bez emócií: „Niečo máte na mozgu.“ V mojej hlave vírilo milión otázok, čo je to niečo na mozgu. „Nevieme, môže to byť“ a opäť veľa možnosti. „Môže to byť nádor?“ Jej odpoveď som už vnímala ako mimo tela, akoby som to nebola ja. Neviem ako som prišla naspäť do izby, ako som sa po stene zviezla na zem, ako dlho som tam sedela a plakala a plakala. Plakala nie pre seba, ale pre syna. Ja nemôžem zomrieť, mám doma 18 mesačného syna Huga, on ma potrebuje. Chcem ho vidieť rásť, chcem žiť pre neho, pre svojich milovaných to sa mi vtedy preháňalo hlavou.

Dostala som na výber z dvoch možností skleróza multiplex – ochorenie, ktoré je regresívne, nezvratné, neliečiteľné a smrteľné. Zostanem blízkym na príťaž, ja taká silná a samostatná. Do jedálne si ma zavolal Primár neurologického oddelenia a vysvetlil mi, že nič nie je stratené a až keď budú známe všetky výsledky budeme robiť závery. Boh mi poslal svojho človeka, keď som to veľmi potrebovala.

Spontánne som sa za začala modliť a aj ženy so mnou ani sme nevedeli prečo vlastne, ale cítili sme veľký príliv energie, vďaky a silnú úľavu. Rovnako ako keď prišli kolegyne, priateľky z práce s Pavlou, ktorá mi povedala, že sa modlí celá biblická skupinka, do ktorej chodí za moje uzdravenie a na papier mi napísala Ježišovu modlitbu oslobodenia, ktorú som sa hneď modlila a skúšala ako funguje a zobrala si ju aj teta z Heľpy a vložila do svojho katolíckeho spevníka. Pomohla mi a pomáha mne a mojim blízkym, priateľom a aj úplne neznámym ľudom dodnes. Spoznala som aj Milana – mladého muža s tromi deťmi a ťažkou diagnózou skleróza multiplex. Dodnes si voláme, píšem mu a modlím sa za neho a jeho vieru v uzdravenie.

V noci po modlitbe vtedy štvrtkovej biblickej skupinky, mojich modlitbách a modlitbe oslobodenia prišli výsledky, ktoré vylúčili sklerózu multiplex a nádor. Prekonala som zápal mozgu, ktorý zanechal malé jazvičky, zápal mohol byť spôsobený uhryznutím kliešťa, poštípaním komára či muchy a to vyvolalo epileptické záchvaty. Záchvaty sú nepríjemné a obmedzujúce vo veľa veciach. Je to ochorenie s ktorým som sa naučila žiť. Už sedem rokov som na minimálnej dávke liekov, dodržiavam režim a už tri roky som bez záchvatov a strachu. Vďaka Ježišovi, Amen !

Keď som prišla domov zdalo sa, že život plynie ďalej po starom a ja som opäť ochladla. Pavla mi navrhovala, aby som prišla na biblickú skupinku, ale mne bolo opäť dobre, tak načo. Asi tri – štyri mesiace som sa modlila len sporadicky a o chorobe a o Bohu a našom vzťahu som sa nechcela baviť. Nemala som potrebu sa ani len poďakovať skupinkáčom, modlitebníkom – ľudom, ktorí ma nepoznali a napriek tomu mi pomáhali modlitbami až raz jedného dňa som si povedala, veď nič za to nedám, keď pôjdem. Prišla som medzi cudzích ľudí, ale necítila som sa cudzia, každý z týchto ľudí bol iný, aj Stano, ktorý skupinky vedie. Cítila som zvedavosť, pokoj, pohodu a niečo čo som vtedy nevedela a to, že je s nami Pán Ježiš. Na moje zvedavé otázky mi bolo pravdivo a jasne odpovedané a najmä som cítila zázračnú a uzdravujúcu moc spoločnej modlitby. Rozprávali sme sa o Ježišovi, čítali Sväté písmo bez hraníc, bez zábran hľadali spoločne odpovede. Viem, že je Ježiš s nami a teší sa, že spoločne žijeme v takej peknej, biblickej skupinke. Chodím na ne už siedmy rok a veľmi si cením všetkých priateľov, ktorí na skupinky chodili a chodievajú, vzájomne si pomáhame pri svojich starostiach a rozorávame svoje svedectvá zo života. Bola som svedkom mnohých prerodov, zázrakov rôznych ľudí.

Po roku som pocítila potrebu viac pochopiť celé posolstvo Ježiša Krista, Jeho evanjelium a stretnutie so Stanom, ktoré trvalo pár hodín mi veľmi veľa dalo. Pána Ježiša odvtedy vnímam ako svojho osobného Boha, svojho Spasiteľa a každý deň mu venujem pár myšlienok, modlitbu a ďakujem za seba a mnohých ľudí za to čo pre nás na Golgote spravil.

Pred dvoma rokmi som sa dala pokrstiť v meno Ježiša Krista, nádherný zážitok spojený s čítaním písma, s pochopením dôležitosti prijatia Krstu a prijatím Ježiša Krista za svojho Pána. Ešte aj vtedy, počas krstu, keď som bola ponorená vo vode som prežila znovuzrodenie prijala a pocítila ohromný pokoj v duši a mier na srdci a teplo napriek tomu, že voda mala v auguste15°C a intenzívne pršalo.

Za sedem rokov som prežila mnoho pokúšaní od satana, či už cez rodinu, priateľov, prácu. Ježiš však pevne stojí pri mne. Nehovorím, že vždy je všetko podľa mojich predstáv, ale pochopila som, že moje predstavy nemusia byť rovnaké ako to čo má pre mňa Pán pripravené. Preto som sa naučila Mu každú vec odovzdať do rúk a riešenie prichádza samo a tak ako má.

Často sa nechávam viesť a radím sa so Stanom. Dnes sa už aj ja pýtam Pána Ježiša čo robiť a odpovede prichádzajú. Dané sú mi aj požehnania, to najkrajšie je teraz ďalší syn Emanuel a to, že celá moja rodina žije v mene a milosti Ježišovej. Viem, že Pán Ježiš nám dá to o čo Ho prosíme.

Za týchto posledných sedem rokov som pochopila viac ako za celý život pred Ježišom a každý deň sa moje srdce raduje a plesá za to, že som dostala milosť a požehnanie Ho osobne spoznať.

Mojím prianím je, aby ľudia prijali Pána Ježiša Krista a s Ním prijali aj to najvzácnejšie čo nám dal a to je večný život, Kráľovstvo nebeské, život bez bolestí, smrti, strachu. On nám to zasľúbil a dal a od nás chce len, aby sme tento dar prijali. AMEN!

Básnička pre Ježiša –

Moja cesta na zemi je spievanie.

Spievanie o večnom živote,

o večnom živote, kde je pokoj.

Strach a bolesť nemá tu miesto.

Ja počúvam tóny hlasov anjelov

a mám večný pokoj a lásku

v mojom jedinom Pánovi Ježišovi.

Viac mi netreba vedieť,

iba teraz spievať o tom čo máme v Pánovi už teraz, už dnes …

Ewa