V skúškovom období na vysokej škole som sa viac modlila za školu, skúšky a skúšajúcich. Škola na ktorú som chodila, nebola najjednoduchšia. Takže vždy a obzvlášť počas skúškového obdobia som musela naplno zarezávať a učiť sa. Vtedy som často poprosila skupinkáčov, moju Božiu rodinku, súrodencov v Pánovi, aby sa za mňa modlili ešte viac ako obvykle, lebo som kvôli tým skúškam pociťovala väčšie rozptýlenie a menej som bola sústredená na Pána ako som bola zvyknutá. Preto sa za mňa viac modlili. Niežeby sa mi nechcelo ísť za Pánom Ježišom, ale jednoducho som bola oslabenejšia tými skúškami v škole a tak ma skupinkáči práve vtedy viac držali na modlitbách. Veľmi mi to pomáhalo.

Mala som skúšku, kde skúšajúca bola staršia pani dosť povahovo labilná – výbušná. Rozdala nám otázky a my sme sa pripravovali. Jedného spolužiaka medzitým začala skúšať. Zo začiatku veselo odpovedal no potom chvíľu na niečom zaváhal, lebo to dobre nevedel. Nebol si tým istý a ju to veľmi nahnevalo a začala po ňom kričať. Ja som stála trochu ďalej spolu s ostatnými spolužiakmi a ticho čakala kedy prídem na rad. Keď som videla ako prehnane a vyčítavo po ňom kričí, začala som sa v Duchu, nie nahlas za to všetko modliť. V tom sa tá skúšajúca na mňa otočila a začala po mne kričať a soptiť, nie ona, ale ten “rohatý“=satan alebo možno nejaký jeho kumpán – démoník, ktorý zrejme zacítil silu modlitby, čo sa mu nepáčilo a tak ma chcel tým výstupom spochybniť, odradiť modliť. Potešilo ma to, lebo som pochopila o čo tu ide a ešte viac som sa začala v duchu modliť a žehnať jej. Nenechám sa predsa zastrašiť a tým odradiť a len tak lacno prehrať duchovný boj, keď viem, že nebojujeme proti telu a krvi, čiže človeku, ale proti zlým silám, ktoré si ľudí používajú..

Keď som prišla na rad ja, ešte som nestihla ani ústa k mojej téme, ktorú som si vytiahla otvoriť a táto skúšajúca sa mi začala nervózne stále so zvýšeným hlasom vyhrážať, že ak to nepoviem správne tak ma vyhodí, ak to neurobím správne, tak ma vyhodí a vopred takéto neustále odradzovačky a zastrašovačky. Nevšímala som si to, lebo som presne vedela o čo ide. Vtedy som si naozaj poriadne na vlastnej koži uvedomila, že satan, keď tuší, čo robíme, že sa v tom probléme, ktorý okolo nás momentálne je, pozeráme na Ježiša a nie na rozbúrené more, ktoré on – satan rozbúril, tak zúri. A používa si na to ľudí, ktorí mu to dovolia. Ja som si pomyslela, že Boh má posledné slovo, lebo boj bol už vyhratý na kríži Golgote a nenechala sa zastrašiť.

Tú skúšku som urobila nad očakávania. A vďaka Ježišovi som mohla aj iných spolužiakov povzbudzovať v Ježišovi, konkrétne na tejto mojej osobnej skúsenosti v duchovnom boji. Netreba sa nechať odradiť prvotne vyzerajúcim neúspechom. Dajú sa veci vyriešiť cez Ježiša Krista. Satan sa bojí Ježiša Krista, pretože ho porazil a preto, keď si ho nevšímame a práve naopak ešte viac ideme v tom probléme za Pánom Ježišom, rezignuje.

A takáto podobné skúsenosti s rôznou intenzitou sa mi počas štúdia stávali viackrát. Lenže vždy mi to prišlo smiešne, lebo som presne vedela, čo sa deje a ako to riešiť. No a potom s tým ten “rohatý“ už aj prestal. Asi ho to prestalo baviť, keď videl, že na to reagujem inak ako by chcel.. Že namiesto zastrašenia idem ešte viac za Pánom Ježišom 🙂