Najskôr sme stratili hodinu len hľadaním začiatočného bodu trasy, ktorý sa nenáchadzal tam, kde sa podľa mapy mal. Keď sme naň konečne natrafili a postupovali po značkách, značenie zrazu začalo rednúť – značky chýbali na dôležitých križovatkách, a tak sme veľakrát museli skúsiť viaceré smery, kým sme našli ten správny.
Cesta hore bola “nikdy nekončiaca”, terén stúpal dosť prudko a mali sme pocit, že sa nestihneme vrátiť späť, aby sme stihli spoj domov. Na vrchol sme nakoniec vyliezli a po krátkom odpočinutí sme sa vydali dole. Poháňal nás aj stres z toho, či stihneme jeden z mála spojov, ktorý z dediny išiel. Ponáhľali sme sa a omylom zišli z modrej značky na žltú, doteraz nevieme, ako sa to mohlo stať. Žltá značka viedla omnoho viac dookola a začalo byť jasné, že autobus nestihneme a budeme musieť niekoľko hodín čakať na ďalší. Zmierili sme sa s tým, keď v tom žltá značka skončila uprostred ničoho. Mali sme na výber len 2 možnosti: vrátiť sa po žltej hodinu cesty a skúsiť najsť pôvodnú modrú alebo to vyskúšať prejsť bez značenia dole. Boli sme vyčerpané, tak sme si vybrali druhú možnosť.
Chytala nás panika, terén neklesal a my sme boli stále poriadne vysoko. Les vyzeral všade rovnako a nikde nekončil.
Začali sme sa zúfalo modliť, aby sme našli cestu von. Po pár minutách sa lesný terén plný bažín a kríkov začal zvažovať dolu. Po ďalších 5 minutách sme zbadali asfaltovú cestu. Obe sme sa rozplakali a ďakovali Bohu, že nám pomohol sa z blúdneho lesa vymotať. Po asfaltke sme došli na zastávku, kde sme si zistili, že o pár minút ide autobus.
Nielenže nám Boh pomohol vyjsť z lesa do zotmenia, ale aj nám zabezpečil spoj domov!
Sláva Ježišovi!
S&D