Pochádzam z úplnej rodiny, kde bolo úplne samozrejmé a nijak inak, že otec a mama žijú v manželstve až do smrti. Keď som sa vydala považovala som to za úplnu samozrejmosť. Po 10 rokoch manželstva sa stalo, že manžel si v jednu nedeľu zbalil veci a v pondelok odišiel a už nikdy sa nevrátil. Ja som bola z toho taká šokovaná a vystresovaná, že som nemohla neprijímala potravu bolo mi zle až tak, že z dychu mi bolo cítiť acetón. Triasla som sa na celom tele a nevidela som žiadnu nádej v mojom živote. Také sklamanie, rana, hanba. Sedela som v obývačke na gauči. Deti sa hrali pri mne. Rozmýšľala som o tom, že to nezvládnem a musím to ukončiť.

Čo mám robiť? Mám sa zabiť alebo začať piť? Potom som si kľakla na kolená smerom k oknu a povedala som len štyri slová: ,,Pane Bože, pomôž mi !“ podotýkam, že do kostola som nechodila a ani som sa nikdy pred tým nemodlila.
Čo sa stalo? Keď som to dopovedala, z hora ma zasiahlo svetlo, ktoré vošlo do môjho tela. Pocítila som teplo najprv v srdci a potom prešlo do žalúdka. Ja som sa postavila na nohy a povedala nahlas: ,,a to čo malo byť ?“ Na chvíľu  mi bolo veľmi dobre, ako keby ste dostali kalcium do žily. Pocítila som veľký pokoj. Ale potom to prešlo a zase mi bolo zle. Určite viem, že to svetlo ma zasiahlo tri krát. Potom už nikdy viac. Lenže ja som pochopila, že sa mám modliť a tak som sa začala modliť. Môj stav sa zlepšoval a po 7 rokoch som dokázala o svojom príbehu už aj verejne rozprávať.

Bohu nikdy nezabudnem, že sa ma vtedy dotkol. Prešlo 20 rokov a život bez Boha si neviem predstaviť.

Hana