Keď som mala 13 rokov, dostala som horúčku a bolelo ma hrdlo. V škole som mala určité vnútorné konflikty so svojimi spolužiakmi. V triede som často sedávala sama a s nikým si veľmi nerozumela, čo ma v tom čase veľmi trápilo. Mala som v srdci neodpustenia voči viacerým ľuďom. Tým som sa odklonila od Boha, ako keď sa odkloníme od zdroja svetla, tak sa postupne vybíjame, tak som sa vybila.
Pretože Ježiš nám poukazuje na to, že máme milovať svojich nepriateľov a odpúšťať im.
Biblia – Matúš 5.44 : „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov; dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú; čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú a prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach, lebo svojmu slncu velí vychádzať na zlých aj na dobrých a dáva dážď na spravedlivých aj na nespravedlivých.“
Tým na nich vysielame lásku, ktorá ich postupne mení a vytláča z ich života všetko zlo a temno. Na svojich spolužiakov som sa vnútorne hnevala a bola sklamaná z toho, že mi robia zle a nechcú ma prijať medzi seba (ja som to tak vtedy vnímala, aj keď to tak možno v skutočnosti vôbec nebolo). Už som na nich nevysielala lásku čím som sa odpojila od Boha – lásky. V škole sme toho mali v tom čase dosť veľa. Dlhodobo som sa nevedela vnútorne upokojiť. Škola a krúžky pohltili všetok môj voľný čas.
Zo školy som prišla s horúčkou, a tak som si ľahla do postele a pustila nahrávku zo skupinky, kde akurát Stano vysvetľoval, ako prijať vierou uzdravenie a vedieť sa otvoriť voči Božej moci. Stano nás vedie ku tomu hľadať duchovné príčiny za každou chorobou, čo potvrdzuje aj moderná veda – psychosomatika. Choroba je ako kontrolka, ktorá nám poukazuje, že na duševnej úrovni máme nejaký problém. Buď sa cez niečo v živote nevieme preniesť, niečo nevieme stráviť, na niekoho v sebe držíme hnev, nevieme niekomu odpustiť…
Presne toto bol aj môj prípad, a tak som pred Bohom vyznala svoje nesprávne postoje a rozhodla sa v srdci odpustiť ľuďom okolo seba aj sebe samej. V tej chvíli, ako som mala ruku položenú nad hlavou som fyzicky pocítila, ako ma niekto chytil za ruku. Otvorila som oči a zistila som, že nikto do izby nevošiel. Ako som oči znovu zavrela, ocitla som sa na veľmi zvláštnom mieste. Videla som tam bojisko zlých a dobrých myšlienok. Uzrela som seba, na čele s dobrými myšlienkami, ako sa snažím mečom bojovať proti tým zlým. Po chvíli mi došlo, že som vo svojej vlastnej mysli. Už som bola zúfalá, pretože som svoj boj prehrávala. Vtedy som videla, ako do tej tmy prichádza obrovské svetlo. Videla som takú veľkú žiaru a v nej som rozpoznala Ježiša, ktorý mi hovoril: „Daj mi svoj meč, a ja budem bojovať za teba.“
Tak som pustila meč zo svojej ruky a odovzdala ho Ježišovi. V tej chvíli ma opustila horúčka a do rána som bola úplne uzdravená. Veta: ,, Neboj sa, lebo ja bojujem za teba,“ ma dojala a ešte ráno som bola z toho taká rozčarovaná. Cítila som, ako všetko zlé odišlo zo mňa preč a Boh ma zbavil všetkých ťažkostí aj problémov.
Veronika