Nad oknom v diere sme mali minulý rok sršne. Bolo to v izbe, ktorú sme vtedy veľmi nevyužívali. Mali sme sieťku, tak sme to neriešili.
Dosť ma to zvyklo trápiť. Svojpomocne som nechcela, aby sa do toho manžel pustil a zároveň sa mi nepáčila ani predstava, že budeme musieť na to zavolať niekoho cudzieho. Pomodlila som sa za to k Pánovi Ježišovi. Sršne ale nezmizli. Bola som vtedy trochu sklamaná, že prečo to Boh nevyriešil. Modlitby veľakrát a na všeličo predsa fungovali…
Tento rok skoro na jar manžel hniezdo nahlásil domovníkovi. Ešte stále sme ani jedného sršňa nevideli, ale mala som tušenie, že tam majú kukly a že sa s oteplením objavia. Domovník to šiel obzrieť, ale skôr ako sa stihlo niečo riešiť, do diery sa nasťahovali sýkorky a larvy pravdepodobne vyzobali. Takže sme už nemali sršne, ale sýkorky.
Pochopila som, že Boh mal na sršne iné riešenie a iné načasovanie než ja. Ale na modlitbu odpovedal. Ja som si popravde už skoro ani nespomenula, že som sa za to pomodlila, ale modlím sa k Pánovi Ježišovi za čokoľvek, čo ma trápi. Po roku ukázal, že si na modlitbu spomína :).
A dobre to vyšlo, lebo od zimy sme už začali izbu využívať.
Barborka a Tomáš