Ahojte milí bratia a milé sestry, milí priatelia,
chcela by som sa aj ja podeliť s mojím svedectvom s Pánom Ježišom, ktorému vďačím za všetko dobré v mojom živote. Rada by som povzbudila niekoho s podobným problémom.
Od mojich 18 rokov som začala navštevovať psychologičku, pretože som bola veľmi citlivá , mala som sklon k depresiám, sebapoškodzovaniu a po prvom rozchode aj pokus o samovraždu pod vplyvom alkoholu. Bola som na tom veľmi biedne, hľadala som lásku vo vzťahoch, pretože sa mi doma dostávalo málo pozornosti, lásky a prijatia. Polku života som strávila u psychológov a terapeutov, aby som prišla na to, kde je problém a ako nájsť vnútornú pohodu, radosť zo života, sebaprijatie, ako sa prestať báť, ako si veriť a vôbec uspieť vo svete plnom nárokov … zoznam je dlhý.
Terapie nestačili, musela som užívať popritom aj antidepresíva, brala som ich viac ako 13 rokov. Pomáhali čiastočne blokovať moje negatívne emócie ako depresie, strach z ľudí kvôli nízkemu sebavedomiu a pod. Na druhej strane lieky blokovali aj pozitívne emócie, nevedela som sa naplno tešiť, bola som ako v nejakom zabrzdenom režime. Život bol pre mňa jedno veľké trápenie.
Najväčší zlom v mojom živote nastal , keď som mala 32 rokov a odovzdala som môj život Ježišovi Kristovi. Bola to tá najkrajšia a najsilnejšia vec, akú som kedy zažila. O tom niekedy napíšem v inom svedectve, ale tu by som sa rada venovala tomu ako prebiehal môj proces uzdravovania.
Na základe prežitých 9 rokov s Pánom Ježišom môžem povedať, že mojim najlepším priateľom, terapeutom a úplne všetkým sa stal Ježiš spolu s Duchom svätým, ktorého Biblia nazýva našim tešiteľom a radcom a tým aj je.
On mi dokonale rozumie bez toho, aby som čokoľvek nahlas povedala, pozná ma lepšie ako ja samú seba, previedol ma cez všetko, nebola som na to sama. K Pánovi som sa modlila za to veľmi často, aby ma uzdravil z depresií. Nechcela som byť už závislá na antidepresívach a Ježiš na túto modlitbu odpovedal svojim spôsobom podľa svojho načasovania. Po pár mesiacoch chodenia do cirkvi som cítila stále silnejšie Božiu prítomnosť, ktorá ma veľmi vnútorne posilňovala. Veľkú úlohu na mojej ceste uzdravenia zohrali aj ľudia v cirkvi, ktorí na mňa kládli ruky a modlili sa za uzdravenie v tejto veci. Boh sa k tomu priznal. Po pár mesiacoch som jedného dňa sedela na gauči v obývačke a veľmi zreteľne som počula Ježišov hlas, videla som aj jeho tvár ako sa na mňa usmieva. Povedal mi: „Nepotrebuješ antidepresíva. Je to jed. Oni tvoje problémy neriešia.“ Bolo to tak silné, veľmi silné, neuveriteľné presvedčenie, o ktorom som nepochybovala ani na chvíľu, pretože to bolo vpísané do môjho vnútra a stalo sa to mojou súčasťou, prišiel pocit slobody, úľava a nakoniec radosť. Práve som v tej chvíli držala v ruke lieky, že si idem dať moju obvyklú pravidelnú dávku, ale nedokázala som to dať do úst, pretože ma z toho pálil jazyk a napínalo ma. Okamžite som to šla vyhodiť do koša, taký odpor som k tomu začala mať bez toho, aby som ja nejako túto zmenu navodila.
Od toho dňa som prestala úplne užívať lieky, všetko šlo rovno do koša. Tu však príbeh nekončí.
Určite poznáte aj svedectvá o uzdravení , kde sa krátko na to, čo sú ľudia uzdravení, začnú akoby vracať symptómy choroby a pod. Je to vždy o tom, že my si potrebujeme strážiť naše uzdravenie aj našu vieru, pretože náš nepriateľ obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral, takto o tom píše aj Biblia.
V mojom prípade tomu nebolo inak. Satan mi chcel zobrať to, čo som prijala. Nechcel, aby som bola radostná a slobodná od liekov, pretože by som takto mohla ľuďom povedať aký je Ježiš skvelý a potreboval ma nejakým spôsobom zastaviť.
Krátko po uzdravení prišlo však zranenie cez blízku osobu v cirkvi, tak veľmi silné, že som bola na tom opäť psychicky zle, tak zle asi ako nikdy predtým. Bola som v takom stave, že či som chcela alebo nie, tak po týždni až dvoch, čo som vysadila antidepresíva, som sa musela k nim vrátiť. Bola som z toho nesmierne sklamaná, úplne zlomená, ale čo bolo najhoršie, že veľký boj sa ešte len začal. Prestala som chodiť do cirkvi, potrebovala som odpustiť ťažké veci a vzdialiť sa od istých ľudí, lenže to spoločenstvo veriacich bolo pre mňa podstatné ako pre novoobráteného človeka, aby som mohla zosilnieť v Pánovi. Ja som síce Ježiša neprestala hľadať, čítala som si Božie slovo každý deň, modlila sa a spievala chvály, ale nevedela som sa ubrániť, keď prišli útoky na myseľ, ťažké pochmúrne myšlienky. Valcovalo ma to dlhé mesiace, silné depresie, neustále boje o moju identitu. Veľmi som vnímala, že bola veľká priepasť podo mnou aj kvôli tomu, že som síce Ježišovi povedala svoje úprimné áno a učinila Ho svojim Pánom a spasiteľom, ale nestihla som sa dať pokrstiť. Toto bolo veľmi kľúčové v mojom boji s nepriateľom, pretože ma spochybňoval v mojej viere presne kvôli tomu, že som nespečatila moje rozhodnutie krstom. Bola som v oslabení ako novoobrátená a bez zboru, ťažko sa pretĺkalo. Pán ma ale nenechal v tom samu, celý čas ma chránil.
Veľmi silno si Boh vtedy v mojej zlomenosti použil jednu jedinú osobu zo zboru, ktorá mi povedala jednu vetu a táto veta ma zasiahla priamo do srdca a zostala tam napísaná až doteraz a navždy zostane. Držala ma pri živote a nad hladinou, keď som bola dlhé dlhé mesiace sama, bez zboru a priateľov, chodila som iba do práce a z práce domov a potom už len Biblia, čas s Pánom, modlitby a chvály a čakanie na odpoveď od Pána, veľmi som sa modlila celý čas za manžela a Boh vypočul.
Prešlo niečo viac ako 2 roky, keď som sa opäť vrátila do prvotného zboru. V tom čase som bola už pokrstená spolu s mojim snúbencom a môžem opäť len vyzdvihnúť to, že je veľmi dôležité sa po obrátení dať pokrstiť čo najskôr, mám na mysli Biblický krst, ponorením do vody. Vyhnete sa tak mnohým ťažkým veciam a zraneniam, ktoré som nemusela zažiť. Nech je táto moja zlá skúsenosť pre vás povzbudením prečo sa dať pokrstiť čo najskôr.
Vrátim sa teda k príbehu o mojom uzdravení. Jeden brat po skončení nedeľnej kázne mi začal zrazu hovoriť o uzdravení, či viem, že som bola naozaj uzdravená. Ja som bola v tom momente na mieste usvedčená z toho, že som bola naozaj uzdravená a to, že som sa vrátila vtedy k liekom bolo preto, že moja viera vtedy nebola dosť silná na to, aby obstála v skúške cez ktorú som prechádzala, ale nič to nemenilo na tom, že uzdravená som bola z antidepresív a bodka. Keď som sa vrátila zo zboru veľmi som nad tým rozmýšľala a modlila sa za to, aby ma Pán posilnil, aby som sa vedela tých liekov už navždy vzdať, ale nie skôr, kým budem naozaj pripravená. Aj na to Boh odpovedal, a použil si iného brata z cirkvi, ktorý mi hovoril, aby som sa modlila za každú jednu tabletku, ktorú dávam do úst asi v takomto znení.: “Pane Ježišu prosím požehnaj tieto lieky, vyznávam, že nemajú na mňa žiadny negatívny vplyv, sú pre mňa iba na dobré. „ Keď som sa to začala pravidelne modliť pri každej dávke Ježiš rozvinul túto modlitbu o ďalšie vyznanie, ktoré som takisto poctivo vyznávala zakaždým. „Raz príde čas, keď tieto lieky už nebudem potrebovať a ja Ti za to Pane Ježišu už teraz ďakujem. Haleluja. Amen.“
Ak aj boli niekedy situácie, že som sa nemohla nahlas modliť, lebo som bola niekde medzi ľuďmi, v mojich myšlienkach to prúdilo rovnako a rovnako som tomu verila, hoci sa moje ústa nepohli, moja myseľ bola upriamená na Pána. A On sa aj priznal, trvalo to síce nejaký čas, niekoľko mesiacov ubehlo a prišiel ten deň.
2 mesiace pred mojou svadbou som bola úplne oslobodená od liekov, jednoducho som ich nedokázala dať do úst, boli mi odporné a necítila som potrebu ich používať a nebol ani strach z toho, že čo ak príde absťák, proste úplná sloboda a odovzdanosť Bohu.
S Pánom žijem už 9 rokov, a vyše 5 rokov bez liekov. Sláva Ti Ježiš, čo všetko sme už prežili a vyhrali…
Verím, že vás to povzbudilo. Na záver napíšem ešte toľko, že hoci boli aj po tomto čase niekedy situácie, kedy som potrebovala riešiť situačnú skleslú náladu, smútok a čokoľvek tomu podobné, necítila som potrebu siahať po liekoch, ale riešila som to s Pánom, odovzdala mu to a On mi dal riešenie, vtipné na tom je, že niekedy sa stačilo iba dobre vyspať. Nech Vás Pán všetkých požehná.
Marianna