Chodievala som na niekoľkomesačné stáže do Viedne. Bola to súčasť môjho doktorandského štúdia na Slovensku. Na univerzite vo Viedni aj celkovo počas týchto stáží som prežívala veľa záťažových situácií. Potrebovala som si opakovane vybavovať bývanie, veci na rôznych úradoch, komplikované záležitosti v práci aj na vedeckých konferenciách. So všetkým mi vždy pomohol Ježiš.
Prežila som tam aj zázračné uzdravenie a veľmi veľa ďalších skúseností s Ježišom. Týmto spôsobom som si ako keby vytvorila akési puto s mestom a hlavne s miestami, kde som sa zvykla modliť. Zažila som tam veľa zázrakov v osobnom aj pracovnom živote.

O to ťažšie sa mi odtiaľ odchádzalo späť na Slovensko. Mala som pocit, že tam nechávam všetky tie zázraky, ktoré som zažila aj časť svojho života.

Pri poslednej stáži som sa Boha pýtala, prečo sa musím vrátiť na Slovensko, keď nechcem.
Musela som sa vrátiť, aby som mohla dokončiť doktorandské štúdium, ale aj tak som s tým vnútorne nebola zmierená.
Boh mi ukázal verš z biblie, že sa nemám obzerať za minulosťou ako Lótova žena. Že sa mám pozerať dopredu, pretože ma čakajú ďalšie veci v živote.

Vrátila som sa na Slovensko. O niekoľko mesiacov neskôr sa v Bratislave konala jedna kresťanská akcia. Nechcela som na ňu ísť, lebo som písala dizertačnú prácu. Bola som vystresovaná, že nestíham s prácou, že nemám čas ísť na celý víkend do Bratislavy.  Ale kamarát Miro ma presviedčal, že mi to pomôže v mojom duchovnom raste. Prehovoril ma, za čo som mu potom aj bola vďačná.

Dohodli sme sa, že pôjdem autobusom najprv priamo Viedne a potom sa vrátim späť do Bratislavy. Pýtala som sa Ježiša, či má význam, aby som to takto spravila. Lebo aj keď som mala svoje predstavy, bola som zvyknutá všetko si preveriť na modlitbe.
Aby som bola vždy na správnom mieste v správnom čase. Cítila som, že môžem pokojne ísť do Viedne, že to nebude len strata času.

Vo Viedni som sa prechádzala ulicami, ktoré mi pripomínali moje stáže a mala som ešte čas, kým nastúpim na vlak do Bratislavy. Tak som sa Ježiša pýtala kam mám ešte ísť, aby som ten čas využila plnohodnotne, ale aby som nezmeškala vlak.

Dal mi myšlienku, aby som sa šla prejsť do jednej záhrady. Vôbec by mi nenapadlo tam ísť. Ale šla som. Bolo to blízko stanice, čo ma aj prekvapilo. Bolo tam veľmi krásne. Modlila som sa tam a čítala som si bibliu. Vravela som sebe a vravela som Bohu, že sa nechcem vrátiť na Slovensko. Že chcem žiť v Rakúsku. Cítila som Božiu prítomnosť, vôbec sa mi odtiaľ nechcelo odísť.

Šla som potom vlakom do Bratislavy, Miro ma tam už čakal. Šli sme na tú kresťanskú akciu. Stretli sme tam aj ďalších kamarátov a známych.

Počas modlitieb prišla ku mne kamarátka Zlatica, ktorá tam bola tiež. Povedala mi, že má pre mňa slovo od Pána.

Povedala mi, že Boh ma nebude držať v zavretej klietke ako vtáka, ale že ma pustí do záhrady. Že ma pustí do svojich záhrad.
V tej chvíli som si hneď predstavila záhradu vo Viedni, z ktorej som sa práve vrátila. Zlatica o tom vôbec netušila. Bola som v šoku, ale cítila som Božiu moc.

Zlatica mala pravdu. Prešlo len pár mesiacov a Boh mi zázračným spôsobom dal prácu „v záhrade“ – v Rakúsku.

Vlaďa

Ak máte aj Vy potrebu a túžbu pomôcť vo Vašich problémoch, neváhajte nás kontaktovať na náš E-mail.