Pri mojej sangvinickej a veľmi extrovertnej detskej povahe som mala ako malé dieťa celkom dosť kamarátov. Keď som však prišla na základnú školu, začala som zažívať šikanu z viacerých strán. Či už od strany niektorých mojich kamarátov alebo spolužiakov v škole. Čím som bola staršia, tým menej som dôverovala ľuďom a aj svojich kamarátov som si už nevedela pustiť k sebe bližšie, pretože som sa bála opätovného nepochopenia a sklamania. Aj keď som vždy nejakých mala, cítila som, že je to iba o tom, že sa stretneme, zahráme sa niečo spolu a ideme domov.
Od detstva som mala kamarátku, ktorá ma vždy ťahala nie dobrým smerom. Často sme sa hádali a stále ma zhadzovala dole a rozkazovala mi čo ako mám robiť. Veľakrát, keď už som si ako dieťa aj nejakých kamarátov našla, mala mi ich tendenciu prebrať alebo ma pred nimi ohovárať. Potom však prišlo obdobie, kedy som sa začala uzatvárať viac do seba. S kamarátmi, ktorých som mala som začala prerušovať kontakty, prestalo ma napĺňať tráviť s nimi čas. Po čase väčšina mojich kamarátov prerušila aj kontakt so mnou. Prestali sme sa stretávať, chodiť von – prestali sme si rozumieť.
Bolo to obdobie, keď som mala približne 13 alebo 14 rokov. V tom čase som začínala vo svojom budovaní si vzťahu s Bohom. Veľa vecí som robila veľmi radikálne, často som sa separovala od druhých ľudí, každému som rozprávala o Bohu a Biblii. Lenže tým, že som bola dieťa a začiatočník a bola som nadšená z toho, ako to v mojom živote funguje, nevedela som častokrát rozpoznať mieru toho, komu ako svedčiť. Veľakrát som svojim kamarátom o Bohu rozprávala nasilu, aj keď ich to vôbec nezaujímalo. Okrem toho moje vnímanie Boha bolo v tom čase ešte stále ovplyvnené cirkevným prostredím, v ktorom som vyrastala a ktoré som v tom čase navštevovala. Takže takého Boha som častokrát aj posúvala ďalej pri duchovných rozhovoroch. Kvôli tomu som si postupne prestala s ľuďmi rozumieť a zistila som, že mám úplne iné vnímanie reality ako všetci okolo mňa. Nakoniec som začala tráviť väčšinu času sama.
Dlho som sa modlila za to, aby mi Boh poslal do života ľudí, ktorí by ma prijali, s ktorými si budem rozumieť, a ktorí budú chápať moje vnímanie sveta. V tom čase som spoznala Vlaďu, ktorá chodí na naše modlitebné skupinky, ktoré vedie Stano. Tým, že žije v zahraničí, na skupinky sa napája iba online. Vtedy však bola na návšteve na Slovensku, a tak prišla osobne. Mali sme možnosť si vymeniť kontakt a viac sa spolu rozprávať. Aj keď je medzi nami 22ročný vekový rozdiel, veľmi som sa s ňou zblížila a obľúbila si ju. Stala sa asi jednou z najbližších osôb v mojom živote. Vedela mi poradiť vždy, keď som sa ocitla v nejakej krízovej situácií alebo sa za mňa modlila, keď som si prechádzala ťažkými obdobiami. Vždy, keď prišla na Slovensko, našla si čas, aby sme sa mohli spoločne stretnúť a modliť a povzbudiť vo viere. Písanie si s ňou a pravidelné osobné modlitby so Stanom mi pomáhali postupne sa viac otvárať voči ľuďom, začať im dôverovať, začať si znovu budovať prvé priateľstvá a učiť sa tak komunikovať s ľuďmi. Učiť sa, ako ľuďom hovoriť aj o svojom prežívaní s Bohom tak, aby som ich tým nepresýtila a nespôsobila v nich odpor.
Postupne mi tak Boh začal do života posielať nových kamarátov. Zo začiatku som mala znova strach z opätovného nepochopenia a odsúdenia, ale upokojila som sa, keď som zistila, že im nevadí, že som veriaca, a že o tom často rozprávam. Veľakrát ich to priam oslovilo, pýtali sa otázky a chceli sa dozvedieť viac. S niektorými sme sa potom začali aj spoločne modliť. Pretože už som im prestala rozprávať cirkevné poučky o konci sveta, ale začala im rozprávať živé svedectvá o Božej moci, čo ich oslovilo oveľa viac. Snažila som sa vnímať, ako sú naladení a ako sú schopní prijímať, a keď som videla, že ich svedectvá nezaujímajú, rešpektovala som to a pokračovala v rozhovore o iných veciach. Dokonca sa mi začali do života vracať aj moji starí kamaráti, s ktorými sme prerušili kontakt. Okrem toho mi prišla do života ešte jedna veľmi blízka osoba, ktorou je Lenka – Stanova dcéra. Poznali sme sa od malička, ale nikdy sme sa nejako veľmi veľa nebavili. Práve v tomto čase, keď som sa modlila za takých duchovných kamarátov, ktorým by som sa mohla zdôveriť, a ktorí by ma vedeli posunúť bližšie vo vzťahu s Kristom, sme si začali byť z nejakého dôvodu zrazu veľmi blízke. Začali sme spolu tráviť viac času, chodievať spolu do školy aj domov, stretávať sa cez prázdniny…
Od vtedy ako mi prišla do života ona a začali sme spolu tráviť viac času som si uvedomila, že som sa posunula duchovne o veľa dopredu. Naše spoločné duchovné rozhovory a modlitby mi pomáhajú sa viac otvárať a odblokovávať voči ľuďom a aj voči Ježišovi.
Ďakujem Ježišovi Kristovi, že mi pomáha prekonať v sebe blok a nedôveru voči ľuďom spôsobenú šikanou. Že mi poslal do života Stana, Vlaďu a Lenku, ktorí mi pomohli sa znovu otvoriť, odpustiť a začať milovať. Som vďačná aj za každého jedného kamaráta, s ktorým môžem tráviť čas, pretože každý z nich pre mňa veľa znamená. Ďakujem Bohu za všetko, čo v mojom živote urobil.
Preto vám hovorím: Všetko, o čo sa modlíte a prosíte, verte, že ste dostali a budete mať. Biblia –Mar.11.24
Veronika (február 2025)
Ak máte aj Vy potrebu a túžbu pomôcť vo Vašich problémoch, neváhajte nás kontaktovať na náš E-mail.