Je smutné, keď deti vyrastajú bez lásky. Tak sa stalo aj Paľovi, Monike, Danke a Lucii. Vyrastajú u svojho uja a tety.Deti poznám zo školského prostredia. Sú tiché, utiahnuté. Jedného dňa Monikina učiteľka zistila, že má modriny po tele. Vyšlo najavo, že ju ujo zbil s gumou. Nastúpilo vyšetrovanie a smútok nad tými deťmi, lebo všeličo iné vyšlo najavo.

Na druhý deň po prevalení tohto incidentu som išla večer na nákup. Ulica už bola prázdna a na jej konci som zbadala kráčať Moniku a Danku. Boli smutné a hlavy mali dole. Keď sme sa stretli opýtala som sa ich: ,,no čo dievčatá“? Neodpovedali. Zavolala som ich do parku, lebo som sa chcela s nimi pomodliť. Sedeli sme na lavičke a začala som sa modliť. Rozprávala som Ježišovi príbeh o Monike a o celej smutnej záležitosti. Keď som sa začala modliť modlitbu Pánovu, Otče náš, odrazu som zbystrila pozornosť. Tá zbitá Monika sa modlila v inom jazyku, jazyku, ktorý nebol z tohto sveta. Opýtala som sa jej odkiaľ to vzala. Povedala, že chodí do rómskeho modlitebného spoločenstva a Boh jej daroval tento dar.

Pocítila som veľkú bázeň pred Bohom. Mladá smutná slečna ma veľmi oslovila. A to som išla len na obyčajný nákup.

Amen

HANA