Rozhodla som sa podeliť o svoje svedectvo, možno bude pre niekoho inšpirujúce.
Som obyčajný človek
V úvode by som chcela spomenúť to, že som celý život bez vierovyznania, ateisticky vychovávaná. Napriek tomu, som si v srdci vybudovala svojho vlastného Boha, a tým Bohom mi bola láska. K Bohu som sa prihovárala, niekedy som tým Bohom nazývala Vesmír. Ježiš pre mňa bol vymyslená osoba nejakých náboženstiev a cirkví a nikdy som nechápala, prečo nejakého takého človeka považujú za niekoho svätého. Nikdy som nečítala Bibliu. Nemala som ideálny život, ani som v ničom nebola výnimočná alebo špeciálne nadaná. V školách som bola skôr priemerný študent. Ale život som venovala blízkym ľuďom, ktorých som mala rada a oni mňa. Bola som pri nich, keď boli šťastní a o to viac, ak sa pre niečo trápili. To mi dávalo zmysel. Dávať každému lásku a vďaka tomu som bola šťastná. Lenže práve v tomto smere mi bolo najviac ubližované. Najprv ma opustila najlepšia kamarátka, s ktorou som bola dennodenne, všetko sme si spolu rozprávali, smiali sme sa spolu, čítali sme si myšlienky bez slov, objímali sme jedna druhú, ak sme plakali, kamarátili sme sa od škôlky až do dvadsiatky. Jedného dňa mi len oznámila, že sa ide odsťahovať do Írska za svojou láskou a už sa nebudeme vídať. Rozplakala som sa hľadiac na ňu, že to predsa nemôže, opustiť ma, ona na mňa pozerala bez záujmu a bez mrknutia oka, celkom lahostajná. V tej chvíli som
pochopila, že takéto opustenie, ma v živote dokáže najviac zraniť. Rodičia sa krátko po jej odchode rozviedli, čo bolo vlastne vykúpením v mojom živote, otec sa odsťahoval a aj keď sme žili z ruky do úst, mama, sestra a ja, uľavilo sa mi, lebo otec nás celý život psychicky tyranizoval. Mama mi bola všetkým. Sestra bola skôr formálny člen rodiny. Mali sme spoločné spomienky, ale charakterovo sme úplne rozdielne a viedli sme aj rozdielne životy. Vyštudovala som vysokú školu, vedecko výskumný odbor Históriu, ale na praxi som zistila, že toto nebude práca pre mňa, ľudia mi nesadli, ani práca, ktorú skúmali ma nezaujímala.
Prvé zamestnanie a nová láska
Po štátniciach som sa bála, kde sa zamestnám, ako som po doštudovaní VŠ zistila, že to vlastne robiť nechcem. Vnímam osudovo, že som dostala nečakanú ponuku robiť sekretárku na Mestskej polícii. Bolo to ako sen, vždy som túžila mať prácu, do ktorej sa teším, prácu, ktorá ma baví, prácu, v ktorej som dobrá, cítim sa v nej užitočná a kolektív tam bol pre mňa, ako moja druhá rodina. Nikdy som nemala boh vie aké záľuby. Maľovanie, čítanie, stretching, hudba, bežné veci, ale práca na Polícii bola moja nová záľuba. Pracovala som tam 3 roky cez 3 pracovné zmluvy. Bola som tam šťastná a našla som tam aj lásku. Mala som vzťahy už aj predtým, ale toto bolo hlbšie. Takže mala som prácu snov a lásku svojho života. Okolnosti to zariadili tak, že muž, ktorého som ľúbila mi po roku, čo som tam pracovala vlastne šéfoval. Práca nám išla od ruky. Bola tam úžasná atmosféra po každej stránke.
Rodinné problémy
Doma sa to však zhoršilo, sestra po rozvode rodičov bývala najprv 7 rokov v Košiciach a potom 6 rokov v Bratislave. Nakoľko sme si nerozumeli, vyhovovalo mi to, lenže ona sa rozhodla dať výpoveď v práci a vrátiť sa domov. Po krátkom čase začala mať psychické problémy, ktoré si vybíjala na mne. Vrieskala po mne, urážala ma, nadávala mi, rozbíjala mi veci, vyhrážala sa, že sa zabije. Reakcia mojej mami bola, robiť jej vo všetkom ústupky, chodiť okolo nej po špičkách, tolerovať jej to. Lenže sestra si zmyslela žiarliť na to, že mám „ideálny život“ a chcela od mami, aby ma odstrčila. Mama sa odomňa odmlčala, naozaj ma odstrčila. Bola chladná, netrávila somnou žiaden čas, nerozprávala sa somnou. V tom čase sestra bola ako keby „v stabilizovanom stave“, nerobila väčšie problémy, ale ja som začala byť v takej psychickej tiaži, že som neustále plakala, bola sama, bez priateľov, bez už oboch rodičov, a žila v jednom dome so sestrou, ktorej som sa bála. Mama žila u priateľa inde. Keď domov prišla, tak len ku sestre. Mne ani Ahoj nepovedala. Avšak ďakovala som Bohu za svoju prácu a za lásku muža, ktorého som mala.
Prehlbovanie problémov
Rozprávka v práci sa skončila, keď mi pred koncom mojej pracovnej zmluvy na tretí rok, ktorá mala byť predlžovaná oznámili, že tam musím skončiť. Pritom som mala prisľúbené stále pracovné miesto a ani náznakom mi neoznámili, že mi taká situácia hrozí. Muž, ktorého som ľúbila ma nepodržal. Zradil ma. Trvalo mesiace, kým som sa spamätala. Neprišla som len o prácu, tá práca pre mňa bola ako hobby. V dnešnej dobe prísť o prácu, nebolo boh vie čo. Potom som si pomaly zrovnávala myšlienky, čo bude ďalej. Ale bola som na dne. Celé dni som len plakala. Ostala som bez lásky, bez práce, obe som milovala. Z dňa na deň. Začala som si posielať žiadosti do zamestnania na administratívne pozície na Mestské polície. Udržiavala si malú nádej. Po nejakom čase, sa mi ozval muž, ktorého som stále veľmi ľúbila, vravel, že ho to mrzí, že urobil chybu, že bude do konca života ľutovať, čo mi spôsobil, že o mňa prišiel a že ma ľúbi. Na tom dne, v ktorom som bola a pri negatívnych odpovediach z mestských polícii, kam som zasielala žiadosti, som si povedala, že bude lahšie toto obdobie znášať s ním, ak mu dám ešte šancu. Tak pri mne stál, podporoval ma, ale nemohli sme byť spolu často. Ťažko niesol, že po 8 mesiacoch zasielania žiadostí na polície, ma nikde neprijali. Zachoval sa zbabelo, nedokázal si odpustiť, že ma pripravil o prácu, že pre vekový rozdiel medzi nami by mi asi nedokázal dať taký vzťah, aký by som potrebovala a opustil ma, po druhý krát. Nechal ma v tom samú.
Dostala som sa až na dno svojich síl
V tom čase chvála Bohu, som bola už uzmierená so sestrou aj mamou, sestra už bola odsťahovaná preč pri svojom novom priateľovi. Znovu na mňa padla ťarcha ako môj život vyzerá. Bola som sama, bez práce, odmietnutá zamestnaniami, bez lásky. V tom čase som prosila každý deň o smrť. Nevidela som východisko a nádej. Stratila som ju. Ani neviem akým zázrakom som sa nakoniec rozhodla, že sa svojho sna pracovať na polícii nevzdám. Skúsim sa stať policajtkou. Ale nemám vodičák. A ak chcem byť policajtka, musím ho mať. Tak som sa prihlásila na autoškolu a tam sa začal môj smutný život meniť k lepšiemu vďaka Ježišovi. Smola sa mi lepila na nohy čím ďalej viac. Nedokázala som odpustiť ľuďom, ktorí mi ublížili. Bola som nervózna, nahnevaná, frustrovaná a emocionálne vyčerpaná. Mala som dokonca aj myšlienky na pomstu. A z týchto myšlienok o pomste som mala ešte ťažšie stavy, pretože som nespoznávala samú seba. Ja, ktorá som okolo seba
rozosievala len lásku, veselosť, pomoc, priateľstvo, útechu, som bola zrazu plná nenávisti. Prosila som toho svojho Boha, aby mi pomohol, aby ma oslobodil, každučký deň. Aby ma zbavil tej nenávisti a aby som dokázala odpustiť. Ešte niekoľko mesiacov predtým, sa mi ozvala kamarátka, ktorá sa začala venovať liečiteľstvu, anjelom a snažila sa ma naviesť, aby som odpustila tým ľuďom. Nešlo to. Neskôr som pochopila prečo.
Ježiš mi poslal Vanesu
Jedného dňa som išla na teóriu na autoškolu a bol to deň kedy som celé doobedie preplakala, horko ťažko zakryla opuchnuté oči make-upom a keď som tam prišla zistila som, že hodina bola zrušená a že len mne jedinej neprišla správa o zrušení a merala som cestu zbytočne. Celá som sa triasla z toho, ako sa mi nič nedarí a volala som mame, že potrebujem nejakú odbornú pomoc, že už nevládzem. Cestou na autobus som stretla Vanesu, ktorá so mnou chodila na autoškolu, prihovorila som sa jej a vymenili sme si na seba kontakt. Keď sme sa spolu dali do reči, cítila som k nej otvorenosť a dôveru. Povedala som jej čo sa mi stalo a že na tom nie som dobre a ona mi svedčila o Ježišovi. Bola som v úžase. Tak tento Ježiš je pravým Bohom a nie nejaká vymyslená osoba ako som si myslela. A že nasledovaním jeho, by sa môj život mohol zlepšiť. Bola to pre mňa jediná nádej. Hodiny sme sa rozprávali, písali si, začala som sa modliť už nie k Bohu, ale k Ježišovi. Darovala mi knihu, ktorú napísal Stano, vedúci duchovného spoločenstva, kam Vanesa chodí. Ukázala mi ich stránku „živyježišvpraxi“, kam píšu príbehy ako im Ježiš pomáha. Odovzdala som sa tomu v podstate z dňa na deň. Dni kedy som plakala sa zmiernili.
Prišiel Boží pokoj a prvé odpovede
Zachránil ma verš z biblie o odpustení (Matúš 5, 44): „Ale ja vám hovorím: Milujete svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú a prenasledujú.“ Obsah mojich myšlienok v hlave sa vďaka tomuto zmenil. Konečne som pochopila PREČO musím odpustiť. Bola to obrovská úľava. Ďalej Stano píše vo svojej knihe v 16.kapitole o predčasne odtrhnutom jablku, že „ak človek dorastie na určitú úroveň, ako to jablko, keď dozrie, tak to jablko odpadne samé, ale ak má byť predčasne odtrhnuté, preto, že si to myslí kazateľ, že nastal čas, tak nastane veľká chyba.“ Pri tomto som si spomenula na kamarátku, ktorá sa mi snažila ukázať dôvod, prečo musím odpustiť cez pozitivizmus, cez anjelov a kadejaké veci a ja som to neprijímala, pre mňa to bolo len blá blá blá. Ale na základe toho Matúšovho evanjelia a vieru v Ježiša to na mňa pôsobilo. A pôsobilo to cez moje srdce. Nebolo to ako čítanie nejakej motivačnej literatúry. Ja som to všetko prijímala cez srdce a nie cez rozum. Celý čas mi z rozumového hľadiska chceli ukázať ľudia, prečo musím odpustiť, lenže ja som človek, ktorý chápe veci srdcom, takže len cez srdce sa mi dalo pomôcť.
Začalo sa mi dariť
Následne na teórii v autoškole, keď sme písali testy, som natestovala skoro jediná na skupine na plné počty bodov, pritom doma len zriedka kedy sa to podarilo. Bola som pochválená. Prvé malé úspechy sa mi udiali. Modlila som sa každý deň, za seba, za iných a ďakovala som Ježišovi zato, že som ho stretla. Ďalšiu vec čo som si zo Stanovej knihy vzala bola 2.kapitola, kde píše o tom, ako tým, že sa Eva so Satanom rozprávala, tak sa mu dala do jeho moci, lebo do nej zasial pochybnosť o Bohu. A ďalej Stano tam píše, že „Ježiš, keď chodil po zemi a keď sa mu prihovárali démoni, tak On im stále hovoril: mlč a nehovor nič. Ježiš sa nerozprával so zlom.“ No a v tom čase mi dosť škodila kamarátka, ktorá je sestra muža, ktorý mi ublížil a ktorému som odpustila, tým, že mi svojho brata spomínala a to mi ubližovalo. Mala som pocit, akoby Satan sa cez ňu pokúšal mi ubližovať a ma znovu do tej psychickej tiesni dostávať, v akej som bola, keď som jej brata ešte nenávidela za to, ako ma opustil. Tak som jej napísala, za všetko poďakovala a rozlúčila som sa s ňou, s tým, že teraz s ňou nedokážem ďalej komunikovať a priateliť sa.
Ježiš mi požehnal aj novú prácu
Božia odpoveď o tom, či to bolo správne rozhodnutie na seba nenechala dlho čakať a na druhý deň po tomto, som poslala po dlhšom čase ďalšiu žiadosť o prijatie do zamestnania do služobného pomeru k policajnému zboru. O dva dni mi telefonovali a pozvali ma na pohovor. Takúto rýchlu a kladnú odpoveď som ešte nezažila. Na pohovore to dopadlo skvelo a o týždeň mám fyzické previerky a skúšku zo slovenčiny, aby ma mohli ku nim prijať. Po ročnom neúspechu sa zamestnať prišiel zrazu obrat a nádej, že by to konečne mohlo vyjsť.
Ježiš mi dáva silu a chuť do života
Za človeka, ktorého ľúbim a ktorý ma zradil, opustil a zlomil mi srdce sa modlím, ale skôr už v podobe, že som to odovzdala Ježišovi. Ježiš videl každú moju slzu, všetko čo sa stalo a vie najlepšie ako to zariadiť. Už som ho 5 mesiacov nevidela, ani o ňom nepočula, ale stalo sa dva krát, že keď som sa za neho modlila a Ježišovi poďakovala, že to môžem vidieť, ako v tejto veci koná, tak som toho muža stretla. Narazili sme na seba. Ale ja už nerobím nič z mojej vôle, aby som ho videla, pustila som to. Tí ľudia, ktorých mám mať vo svojom živote, mi prídu do neho sami. Bude to Božia vôľa. Aktuálne sa každý deň modlím, ďakujem a chválim Ježiša a robím to nie preto, že musím, ale preto, že chcem. Viera a láska k Bohu je niečo čo mi nikto nikdy nemôže vziať. A to je pre mňa dôležité, lebo vzali mi prácu, ktorú som milovala, prišla som o muža, ktorého som milovala, resp. milujem, to všetko sú veci, o ktoré človek môže zo dňa na deň prísť, tak ako aj o zdravie. Ale vieru, tú ak si budeme každý v srdci pestovať, tú nám nikto nikdy nemôže vziať. A vďaka nej, už nikdy nebudem sama a zraniteľná.
Romi (február 2023)