Nemôžem prestať ďakovať Bohu, nebeskému Otcovi a Ježišovi Kristovi za to, ako sa o mňa starajú. Tento krát išlo o prácu.
Po skončení skúškového obdobia som sa súrne potrebovala zamestnať, aby som zarobila na školné, čo je dosť vysoká pálka. Nájsť prácu sa podarilo. Hneď deň po poslednej skúške som začala pracovať v zamestnaní, kde som robila aj predtým. Bolo to síce len na dohodu a robila som zástup, ale bola som rada, že mám prácu, ktorá ma celkom baví a že som medzi kolegami, ktorých poznám a ktorí ma majú radi. Mala som vyrátané, že to školné tesne vykryjem a niečo mi zostane na fungovanie. Verila som, že Ježiš je schopný zariadiť mi tam nejaké pracovné miesto, aby som tam mohla robiť aj popri škole. Lenže cez svedomie som cítila, že tento krát sa tam nemám veľmi udomácňovať. Poslúchla som. V robote som mala iba minimum vecí. Tie, ktoré som naozaj potrebovala. Žiadnu šálku, žiadny cukor, iba jednu krabičku čaju…
Svoju prácu som vykonávala čo najlepšie a najpoctivejšie, aj keď ma to niekedy stálo veľa síl. Fyzická námaha, aj práca v daždi… Trpezlivo som znášala neprávosti z vedenia, ktoré zasahovali mňa aj kolegov a pripomínala som si, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha (Rimanom 8:28). Bola som vďačná za to, čo mám, a uvedomovala som si, že sú ľudia, ktorí nemajú ani toto, čo ja.
Časom som pri práci začala prosiť Boha, aby niečo urobil, pretože okrem školného by som vzhľadom na špeciálnu stravu potrebovala zarábať viac. Potrebovala by som nový počítač a taktiež by som sa rada časom osamostatnila. Hovorila som mu, že som ochotná ťažko pracovať, ale nie je mi to umožnené. (Vo vtedajšej práci som jednak mala krátky úväzok a na druhej strane to ani nebolo dostatočne ohodnotené.)
Konečne som dostala pracovnú zmluvu, no náhle sa stalo, že som prišla o prácu. Z organizačných dôvodov som sa stala nadbytočnou. Nikto ma nevaroval, ale vďaka Bohu som to tušila už deň vopred a ešte v ten deň som o tom povedala na skupinke v Brezne, aby sa za to ľudia modlili. Situácia bola taká, že som ešte nemala našetrené na školu a rátala som, že budem robiť ešte aspoň mesiac. Peniaze som veľmi potrebovala. Nechápala som to. Verila som Bohu, že niečo urobí a ešte som prišla aj o tú prácu, čo som mala…
Keď ma vyhodili, bol to štvrtok a ďalší deň bol akurát štátny sviatok. V sobotu som oddychovala. V nedeľu po omši sa stalo, že som náhodou na Facebooku uvidela ponuku práce do kaviarne, v ktorej som už bola a veľmi sa mi tam páčilo. Okamžite som vedela, že tá práca by sa mi mohla páčiť, aj keď som ešte nemala takéto pracovné skúsenosti. Pomodlila som sa za to a zavolala som tam aj keď bola nedeľa. Už v pondelok som mala pohovor a v utorok som sa dozvedela, že ma prijali. Bez skúseností, bez príslušnej školy. Jedine bol potrebný potravinársky preukaz a osvedčenie na prácu s potravinami, o čo sa Boh tiež postaral.
Veľa som si doma neoddýchla, haha . Akurát som si za tie dni stihla vybaviť návštevy doktorov, čo bol pri predchádzajúcom zamestnaní trochu problém. Dobre to vyšlo. Nakoniec to, čo sa zdalo zlé, bolo len vyslobodenie a Boh ma chcel požehnať. Nová práca je zárobkovo lepšia, ani nemoknem. A môžem ju vykonávať popri škole, čo by som v predchádzajúcej práci asi nemohla. Ešte to tam nie je také dokonalé, sú nejaké trenice, ale verím, že Pán Ježiš sa stará aj o tieto veci .
Barbora