Dávnejšie som v parku stretla dve také staršie ženy. Možnože to boli dôchodkyne alebo mali pred dôchodkom. Už keď som ich videla, tak som si myslela, že to budú jehovistky. Išla som ďalej smerom k nim. Mala som vtedy taký zlý deň, lebo som mala v škole prezentovať z predmetu, na ktorý som sa nestihla až tak pripraviť. Bola som z toho taká nanič a nemala som chuť rozprávať sa, ale neodbočila som. Ony šli oproti a zastavili ma. Začali sa ma pýtať, čo si myslím o modlitbe, tak som im začala hovoriť, že chodím na biblickú skupinku, kde sa modlíme, stretávame sa a modlitby sú vypočuté a ľuďom sa polepšuje. Ony boli stále usmiate, ale bolo vidno, že ten rozhovor mali naučený. Ja som im hovorila skúsenosti a ony až tak nereagovali, ale začali niečo iné. Neboli proste zaujaté, čo im hovorím. Hovorili to svoje, aj keď som ešte ani nedohovorila. Hneď mi dali ten časopis a išli ďalej. Proste si ma odbavili. Napriek tomu som to potom vnímala ako požehnanie, lebo po tomto stretnutí som mala tú prezentáciu a bolo to fakt dobré. Vtedy ma ten docent, ktorého slov som sa tak bála, veľmi pochválil. Čo som si pôvodne myslela, že to bude môj najpotupujúcejší deň štúdia, tak nakoniec ma práve ten vyučujúci, pred ktorým mám rešpekt, veľmi pozdvihol. Možno by som mohla povedať, že to bolo asi najlepšie slovné vyznamenanie, akého sa mi zatiaľ počas štúdia dostalo.

Pripomenul sa mi verš z Biblie, ktorý náš vedúci biblickej skupinky, Stano, často krát spomína. V tom verši Ježiš hovorí, že: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ (Matúš 10:32)

Myslím si, že tento verš má hlbší význam, ale dal by sa aplikovať aj na túto situáciu. Som si istá, že ten seminár dopadol tak dobre, pretože som neodbočila, ale vyznala to, ako Boh v našich životoch koná.

Barbora