Spomínam si, že keď som začala chodiť do prvého ročníka na strednej škole, tak som si raz po ceste okolo jednej vysokej školy pomyslela, že na tú školu by som nechcela chodiť, lebo vyzerá veľmi ťažko. Neviem už podľa čoho som tak zhodnotila – možno preto, že som mala od základnej školy problémy s matematikou a ešte aj tá budova vyzerala náročne. V prvom polroku tretieho ročníka som pri rozhovore s profesorkou štatistiky pred polovicou triedy ešte aj prehlásila, že v živote nechcem ísť na ekonomickú vysokú školu. Ešte som neuvažovala nad tým, čo bude po strednej škole a ani sa mi to nechcelo riešiť. Páčilo sa mi žiť aktuálne, pretože som sa to naučila vďaka Ježišovi – z Biblie, kde je napísané, že sa nemáme starať o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň sa bude starať o svoje veci.

Prevrat nastal niekedy po druhom polroku tretieho ročníka, keď som raz v autobuse cestou na stretnutie s kresťanmi z ničoho nič pocítila, že práve na tej škole budem študovať. Prekvapilo ma to, ale na druhej strane som vnútorne ako keby prežila to, že tam chodím, s takou istotou, že odvtedy som začala nad tým rozmýšľať. Keď som sa sebakriticky pozrela na svoje vedomosti, vedela som, že je to nemožné (z matematiky som polrok predtým prešla so štvorkou). Napriek všetkému som verila, že to Ježiš chce, aby som tam išla a tak som si povedala, že keď ma tam bude chcieť, tak sa tam aj dostanem.

Vo štvrtom ročníku som poprosila Stana, aby sa modlil za to, aby som vedela, kam mám ísť na školu a aby sa spýtal na modlitbe Ježiša, či je tá škola fakt pre mňa alebo či si mám podať prihlášku na inú fakultu. Po pár dňoch mi poradil. Rozhodla som sa teda podať si tam prihlášku aj napriek tomu, že už pri pohľade na webovú stránku tej fakulty ma pochytil vnútri strach. Prihlášku na nejakú ľahšiu VŠ a ani na iné školy som si nevypisovala, pretože som chcela ísť tam, kde som to cítila a snažila som sa veriť Bohu, že má nejaký plán. Po (vďaka funkčným modlitbám úspešnej) maturite som mala mať prijímacie skúšky. Tie mali byť samozrejme okrem iného aj z matematiky, ktorú som v tom čase už rok nemala… Ešte som vtedy rozmýšľala, či sa neprihlásiť na niekoľko hodinový prípravný kurz, ktorý tá fakulta poskytovala, ale stál nemalé peniaze a nejako z toho zišlo. Spoliehala som sa fakt len na Ježiša a na to, že si pamätám z odborných predmetov veľa vecí, ktoré som sa učila na maturitu. Deň pred prijímačkami som sa doučila akurát niektoré časti učív z makroekonómie, ktoré som si myslela, že tam môžu byť. Ráno som rozposlala sms-ku s prosbou o modlitby pár ľuďom z našej kresťanskej skupinky s tým, že viem, že to nie je najdôležitejšie, ale prosím, aby ma v tomto modlitebne podporili. Ešte pred miestnosťou, v ktorej som mala písať testy, som sa v duchu modlila a vo viere som sa tešila napriek okolnostiam. Matematickú časť testu som počítala asi tak, že som nevedela celkom vzorce, iba sa mi niečo marilo, ale nejako logicky som si to odvodzovala. Ostatné časti tiež neboli najľahšie, ale vďaka Bohu som tie prijímacie skúšky urobila bez toho, že by sa museli posúvať hranice a vzali ma na odbor, na ktorý som sa hlásila!!! 😀

Keď som rozmýšľala nad bodmi, ktoré som v tých testoch získala, tak som si uvedomila, že tá matematika bola u mňa rozhodujúca a keby som za ňu nedostala toľko bodov, tak by som tie skúšky neurobila… Mala som nehoráznu radosť, chválila som Boha a hneď som rozposlala ďalšiu sms-ku modlitebníkom ako to dopadlo. O to väčšiu radosť som mala, keď som si pomyslela, že keď som ešte nepoznala Boha, tak som sa na strednú odbornú školu dostala až na odvolanie – a na vysokú, už s Ježišom, som sa dostala poctivo a bez akýchkoľvek drahých kurzov. A to nie je neznáma univerzita – má dlhoročnú tradíciu a tá fakulta patrí každoročne medzi najlepšie vo svojom zameraní. Aktuálne tam študujem už druhý rok a veľakrát sa mi na skúškach dejú rôzne veci v prospech, pretože úprimné modlitby podopreté vierou a snahou fungujú. 🙂

Barbora