Svedectvo o tom, ako ma Boh viedol krok za krokom a ako som sa rozhodla dôverovať jeho plánu. Ako sa aj najmenšie kroky môžu stať súčasťou niečoho väčšieho.
V máji 2023 mi dcéra položila otázku: „Mamina, keby si teraz išla na strednú školu, čo by si si vybrala? Kam by si išla? Čo by si sa učila?“ Odpovedala som: „Skúsila by som účtovníctvo. To by ma bavilo.“ A o pár hodín nato mi zatelefonoval pán, ktorý pracoval v školstve: „Vieš čo, potrebovali by sme mzdovú účtovníčku.“
V duchu som si povedala: „Pane Bože, to nemyslíš vážne, to je zo srandy.“ „Viem, že nie si mzdová účtovníčka, ale my ťa zaučíme. Hľadáme ľudí a spomenul som si na teba,“ pokračoval. Kvôli tomu, že je tiež veriaci, odpovedala som mu, že sa budem za to modliť, aby sa im podarilo nájsť odborníka. Ak by sa to nepodarilo, potom by som nad tým začala viac uvažovať.
Sama som váhala, či tam mám nastúpiť, ale nakoniec som si povedala: „Keď ma Ježiš tam povoláva, tak idem.“ Zavolala som mu a dozvedela som sa, že už sa im podarilo nájsť super účtovníčku. Ďakoval za modlitby. Veľmi boli s ňou spokojní. Bola som spokojná, že sa všetko vyriešilo. Ten pán sa medzitým stal riaditeľom školy a pokračoval v rozhovore: „Vieš, potrebovali by sme asistentku alebo učiteľku. Išla by si?“ „Nie, to nie, neexistuje!“ to bolo prvé, čo mi prešlo mysľou. Kládla som prekážky prečo nie. Nemám pedagogické vzdelanie, ani minimum. Takúto prácu som si nevedela vôbec predstaviť.
Predložila som to Ježišovi a rozprávala som sa o tom aj so Stanom, vedúcim našej modlitebnej skupinky. Ten ma v tom podporil, aby som nezaváhala ako v prvom prípade, že už našli niekoho iného. Tak som riaditeľovi školy písala, že dobre, zoberiem asistentku. Po odoslaní životopisu a žiadosti mi volal, že kolegyniam sa môj životopis páčil a pozval ma na pohovor na pozíciu učiteľky. Stále som však váhala, pretože som bola presvedčená, že nie som na to vhodná. Ja som introvert. Nikdy by som neučila. Išlo o učiteľku v špeciálnej základnej škole pre Rómov s mentálnym postihnutím. Večer mi volal riaditeľ znovu a pripomenul, že mám prísť na pohovor na pozíciu učiteľky. Na pohovore bol on a tri učiteľky, ktoré sa ma snažili presvedčiť, aby som išla na učiteľku.
„To nie je možné!“ Cítila som sa zmätená: „Koľkokrát som hľadala prácu?!“ V roku 1999 sme odišli s manželom z Bratislavy. Viacej som bola bez práce ako v práci. Prácu prijateľnú mojej kvalifikácii som nemala. Nikde som nepracovala taký dlhý čas, aby som mohla byť nejakou odborníčkou v niečom. Ak som pracovala, bolo to stále v nejakej inej oblasti. A teraz? A teraz ma „ťahali“ do práce, kde som sa cítila opäť ako laik. Ale vnímala som to tak, že ma tam Ježiš posiela. Pár dní predtým som na jednom modlitebnom stretnutí vyjadrila otázku o tom, ako môžeme slúžiť Rómom a pomáhať im. A teraz mám túto prácu, ktorá je pre mňa odpoveďou na túto otázku.
Na našej modlitebnej skupinke ľudia hovorili rôzne skúsenosti o tom, ako im Boh pomáha v práci a ja som si uvedomila, že nikdy nemám čo povedať, pretože nikde nepracujem. Teraz, keď som sa rozhodla ísť, cítim, že je to Bohom vedené a som veľmi vďačná, že mi ukázal cestu. Z pohovoru som odchádzala s tým, že od septembra nastúpim ako učiteľka. Išla som tam s tým, že idem šíriť lásku Božiu deťom, aj kolegom a už neviem, čo tam Ježiš bude so mnou robiť. Myslela som si, že majú nedostatok záujemcov, tak zoberú hocikoho. Ale predo mnou tam bol na pohovore jeden pán. Toho nezobrali. Ja som túto prácu odporučila jednej známej, ktorá má vysokú školu a vyštudovanú sociálnu prácu. Nech ide za učiteľku a ja pôjdem za asistentku. Bola na pohovore, ju nezobrali. Tak to vnímam ako Božie vedenie. Ježiš ma učí zbavovať sa strachov a objaviť radosť z tvorenia. Ďakujem Ježišovi, že sa stará a má všetko načasované.
Lídia (jún 2023)
Doplnenie:
Momentálne na škole učím tretí rok. Začiatok bol veľmi náročný. Kvôli tomu, že som nikdy neučila a som skôr jemnejší – citlivejší typ, bolo ťažké si u detí vybudovať rešpekt a autoritu. Okrem toho som potrebovala učiť predmety, ktoré vyžadujú veľa tvorenia a kreativity, ktorú v sebe absolútne nemám. Dlhý čas som s tým bojovala a strávila niekoľko prebdených nocí vymýšľaním programu pre deti. No Boh mi vždy pomáhal a na každú hodinu mi pomohol niečo vymyslieť. Všetky tieto záťažové situácie, ktoré som na škole zažívala a stále zažívam, pretože práca s mentálne postihnutými deťmi nie je jednoduchá, mi pomáhajú duchovne stále viac a viac silnieť. Naberám takto nové cenné skúsenosti, ktoré by som inak nemala ako získať. Mám nemalé množstvo príbehov, ako sa deti upokojili zakaždým, keď som sa za ne v triede začala modliť.
Okrem toho na škole niekoľkokrát za ten čas, ako som tam, prepúšťali viacerých učiteľov. A mňa aj napriek tomu, že som na to nemala vôbec vzdelanie ani žiadnu prax s týmto typom detí ani celkovo v školstve, nechali. Ale aby som ďalej prácu mohla robiť, začala som si dorábať pedagogické minimum, o čom ale píšem samostatný príbeh: https://zivyjezisvpraxi.sk/skuska-z-dps-na-rozburenom-mori/
Lídia (január 2026)
Ak máte aj Vy potrebu a túžbu pomôcť vo Vašich problémoch, neváhajte nás kontaktovať na náš E-mail.