Na ZŠ som mala spolužiaka, s ktorým sme sa veľmi nemuseli. Až tak, že sme sa niekedy viackrát pobili. Keď som sa na strednej škole obrátila, niekoľkokrát ma napadlo, že keby som ho niekde stretla, chcela by som sa mu za to zlé ospravedlniť. No on študoval inde a nejako sme nemali možnosť natrafiť na seba. Keď som si naňho občas spomenula, tak som sa zaňho pomodlila a vyznávala som to Ježišovi, že je mi to ľúto, ako som sa k nemu správala. Po ôsmich rokoch od ukončenia ZŠ sme sa „náhodou“ stretli na železničnej stanici vo Vrútkach, kde som presedala na vlak do Liptovského Mikuláša. A to preto, že som išla na svadbu spolužiačke, na ktorú ma viedol Duch Svätý aj napriek tomu, že sme sa s tou spolužiačkou nepoznali až tak dlho a dôverne. Boh nám zariadil stretnutie. Spolužiak si chcel pokecať a tak sa mi ujasnili veci. Zistila som, že on je s tým v pohode a že už po základnej si povedal, že nechá všetko, čo bolo, za sebou. Bola som taká rada. Cestovala s nami aj jeho mama, ktorá spríjemňovala jazdu tým, že nám ponúkala nakrájané ovocie :). Keď som mala vystúpiť, podali sme si aj ruky. Naozaj som bola rada, že sme sa stretli a tak dobre sme sa porozprávali. Ježiš myslí na veci aj vtedy, keď človek časom zabudne. To sa mi páči.

Barbora