Žila som bežný život zamestnanej ženy, manželky, matky. V podstate šťastný život. Zamestnanie ma viac-menej baví, rodinu máme súdržnú, občas sa objavil nejaký problém, ktorý sme vždy spoločnými silami dokázali zvládnuť. Skrátka fajn. Nikdy som nejako zásadne neriešila vieru, náboženstvo, duchovno, aj keď dodržiavanie mravných zásad je a bolo vždy pre mňa samozrejmosťou, taktiež pomáhať iným ľuďom nie je pre mňa nič cudzie. V podstate viera a ateizmus sa v mojom živote nejako vlažne striedali. Vždy som pripúšťala existenciu nejakej sily, moci, ktorá je nad našim bežným ľudským chápaním. Tolerantná som bola k veriacim i neveriacim, veď dobrí ľudia sú tam i tam…

Teda môj život plynul vcelku pokojne, vyrovnane. S manželom sme vychovávali dvoch synov. Spoločne sme zvládali školu, povinnosti, často sme spolu trávili voľný čas. No potom prišli kamaráti, iné záujmy, objavovanie ďalších rozmerov života, ponocovanie, alkohol, cigaretka, hubičky, mariška, klamstvá… Ich spoločenský život začal naberať rozmery, ktorým sme nerozumeli, z našich detí sa postupne stávali bezohľadní, sebeckí, arogantní cudzí ľudia, ktorých začalo ovládať zlo. Rozhovory nepomáhali, rozumné argumenty nezaberali. Dobré vzťahy sa začali meniť na boj, hádky, nervozitu, preplakané noci.

To dosiaľ vlastne nepoznané zlo vtrhlo do nášho života a my sme nevedeli čo robiť. A tak sme začali hľadať pomoc najprv pre staršieho syna, ktorý (podľa jeho názoru) pomoc údajne nepotreboval, ale bol to vraj ochotný podstúpiť kvôli nám. Ja som však cítila, že syna postupne strácam… Nevylučovali sme ani návštevu psychiatra. Moja sestra prišla vtedy s návrhom, žeby sme mohli najprv skúsiť absolvovať stretnutie s „nejakým“ Stanom, ktorý tiež prešiel v živote rôznymi cestami a údajne s takýmito „hľadajúcimi“ má veľmi dobré skúsenosti. Výborne! Jasné, že som sa ako milujúca matka chopila i tejto príležitosti i keď som vlastne nevedela, o čo ide. Rozhodnutie ísť na toto stretnutie sa ukázalo ako najsprávnejšie. Pochopila som, že tú pomoc nepotrebuje len syn, ale potrebujeme ju všetci. Pochopila som, že nemá zmysel zápasiť s problémami v našich životoch. V ich odovzdaní Ježišovi je to najsprávnejšie riešenie.

Dostali sme možnosť spoznať život a učenie Ježiša Krista, ktorý je i dnes vo svojej láske k nám pripravený viesť nás životom, pomáhať nám. My mu to však musíme dovoliť. A to sa stále učíme. On vstúpil do našich životov a víťazí. Zvíťazil aj nad problémami našich oboch synov. So Stanom sa stretávame dodnes na tzv.“skupinkách“. Práve na týchto stretnutiach nás pán Ježiš cez ľudí ako je Stano, učí žiť život plný lásky a porozumenia a ochoty pomáhať iným. Odkrývaním evanjelia a spoločnými modlitbami máme možnosť aj iným ľuďom ľahšie prekonávať nástrahy pozemského života. A tak sa približovať k ozajstnému, večnému životu.

Katarína P., Brezno