Chcem sa s vami podeliť o svoje starosti, ktoré sa v Ježišovi menia na radosti matky. Už odmala sme svoje deti vyučovali o Ježišovi, naša situácia bola o to ťažšia, že sme dlhší čas nepatrili do žiadneho spoločenstva a s kresťanmi sme sa stretávali len veľmi málo a preto celá kresťanská výchova bola výlučne na nás rodičoch. Stretávali sme sa doma ako rodina, čítali Božie slovo, modlili sa a učili sa dôverovať Ježišovi vo všetkom čo sme riešili a prežívali. V tom čo sme mali, sme sa snažili byť verní i keď ako ľudia sme sa aj vo výchove dopustili mnohých chýb. V puberte, vo veku asi 15 rokov sa naše najstaršie dve deti vzbúrili a tak sme ich prepustili s tým, aby si hľadali spoločenstvo, ktoré im vyhovuje. Cirkev Kristovu sme vždy vnímali aj vnímame ako naddenominačnú, teda je úplne jedno do akej oficiálnej alebo neoficiálnej cirkvi chodíme, pokiaľ sa nechávame obmývať Ježišovou krvou, sme Jeho učeníci a učíme sa napodobňovať Ho vo všetkom, všetci patríme do Kristovej milovanej Cirkvi. Naša najstaršia dcérka, odovzdala svoj život Ježišovi tri roky nato a my sme sa tomu veľmi tešili. Aká však bola naša bolesť, keď nás dcéra začala súdiť a obviňovať, zato, že sme sa nezačlenili do toho spoločenstva ako ona, že kvôli nám sa tak vo svete zašpinila, že my môžeme za to, že nemala kresťanských priateľov… Hoci sme jej vraveli, aby nám odpustila všetko čo potrebuje, stále sme sa hádali a ona sa rozhodla, že sa od nás odsťahuje. Vnímali sme, že je to predčasné rozhodnutie, ale keďže neexistovalo pokojné spolužitie, po niekoľkých mesiacoch bojov a nepokoja, hoci nás to nesmierne bolelo, sme ju sami požiadali, aby sa odsťahovala. Pomohli sme jej s vysťahovaním a odovzdajúc to všetko Ježišovi a modliac sa za nás všetkých sme to pustili z ruky. Vtedy sa všetkým uľavilo. Že to bolo rozhodnutie na mieste ma presvedčili aj slová druhej dcéry, ktorá povedala, že konečne po dlhej dobe je doma pokoj. Prichádzala z času na čas domov a pri jednej príležitosti nás poprosila o odpustenie a vyznala, že aj ona nám odpustila. Pár dní po tomto stretnutí sa rozhodla, že nastúpi na psychiatrickú liečbu, lebo vnímala, že nezvláda pocity, myšlienky, ktoré mala. V nemocnici jej diagnostikovali schizofréniu, jej stav bol veľmi vážny, odporúčali jej elektrokonvulzívnu terapiu, bola na liekoch po ktorých stále spala a aj keď sme prišli, no srdce mi trhalo, vidieť ju v takom stave. Bola mesiac v nemocnici, prešla 6 týždňovým stacionárom, a nastavovaná na lieky sa postupne vracala do bežného života, s čím sme sa jej snažili pomôcť a byť jej oporou. Rozhodla sa vrátiť domov, s veľkým rešpektom sme jej nanovo chystali miesto u nás doma… Modlili sme sa za jej prácu, lebo na pôvodné miesto s 12 hodinovými službami sa nemohla vrátiť a onedlho jej mala končiť pracovná zmluva. Tak sme sa modliac stretli s jej nadriadenými a Pán Boh nám požehnal, a oni jej predĺžili zmluvu o tri mesiace na novú pozíciu. Bolo to pre nás veľmi radostné, malé víťazstvá v takých ťažkých bojoch. V láske sa učíme spolu vedľa seba žiť. Nieje nič krajšie ako môcť objať svoju dcéru a vedieť, že ona to prijíma. Ona má svoje spoločenstvo, kde má svojich priateľov, a jej spoločenstvo pre ňu veľa znamená. My sa tam necítime dobre, ale to nevadí. My rodičia máme svoje spoločenstvo, kde sme doma. Duch Svätý nás však viedol, videl túžbu nášho srdca a tak sme našli aj spoločenstvo veriacich, kde radi chodíme spoločne, všetci sme tam budovaní a máme tam svoje miesto. Dokonca aj našej druhej dcére Pán Boh teraz dáva spoločenstvo veriacich, ktorí hovoria o Bohu tak, ako tomu ona rozumie, a my sa tomu tešíme a s nádejou a radosťou očakávame, čo dobré Boh pre nás ešte pripravil. A tak začíname žiť biblické slová, že podľa toho ľudia poznajú, že sme Ježišovi učeníci, že sa milujeme navzájom. Veď Ježiš nás všetkých miluje tou istou láskou a prelial za nás všetkých svoju drahocennú krv, a všetkých nás spája do jednej Cirkvi, v ktorej vylial svoje dary, aby sme si navzájom mohli slúžiť a budovať sa v jednote a láske a stále viac Ho mohli poznávať.

Mirka