Už dávnejšie ma napadlo, že musím napísať svedectvo o tom, ako som bol privedený ku viere a čo pre mňa Ježiš spravil, ale každý to pozná. Samé povinnosti a zemské potešenia, ktoré človek neraz uprednostňuje, či už priateľka, videohry, zábava s priateľmi a človek akosi sám zabudne Ježišovi poďakovať za to, čo pre neho urobil. Počas tejto dlhšej doby mi viac krát boli vniknuté myšlienky, aby som svedčil, ale vždy som si povedal, že cez víkend to napíšem a keď prišiel víkend, tak mi vždy do toho niečo prišlo (či už práca alebo zábava) a stihol som sa len krátko pomodliť.

Práve som dočítal knihu od Mary K. Baxter- Božie zjavenie pekla. Odhliadnuc od toho, že som sa prirodzene zľakol vecí čo sa tam píšu, veľa príbehov odtiaľ sadlo na mňa úplne. Bolo tam mnoho ľudí v utrpení a Ježiš o nich hovoril, že ich k sebe pozýval a oni to neustále odkladali – zajtra, po zajtra, cez víkend.

Ja som síce neodkladal volanie Ježiša, snažím sa každý deň modliť a prečítať aspoň jednu kapitolu z Biblie (nie vždy sa mi to podarí) a najmä sa snažím žiť tak, aby som sa čo najviac podobal Ježišovi, ale asi to každý pozná, že som len slabý hriešnik a tak každý večer na záver dňa sa vyznávam z hriechov, ktoré sa opakujú dosť často a ktoré dokonca aj vyhľadávam, napriek tomu, že viem že je to hriech a verím, že Ježiš v mojom živote postupne tieto hriechy umlčí.

Aj keď som síce nasledoval Ježišov hlas a neodkladal som jeho volanie (odkladal som spísanie svedectva), pri čítaní vyššie uvedenej knihy som si uvedomil, že som rovnaký a robím rovnakú chybu. Síce som chcel napísať svedectvo o mojej ceste k Ježišovi, alebo o Ježišovej ceste ku mne, ale stále som to odkladal na zajtra neuvedomujúc si, že zajtrajšok už nemusí nastať.

Poďme ale na začiatok. Už úvod je dlhší ako som si predstavoval, tak sa pokúsim byť čo najstručnejší a nezaťažovať čitateľov zbytočnými detailmi.

Ako dieťa som nebol vychovávaný ku viere. Starí rodičia síce boli veriaci a na prázdninách u nich ma aj s bratom nútili chodiť do kostola, ale ako malé dieťa som k tomu získal úplný odpor. Radšej som chcel pozerať rozprávky v televízii ako tráviť čas v kostole so starými rodičmi.

Rodičia ani neviem či sú veriaci. Mamu som vždy videl modliť sa len pri štedrovečernom stole a otec sa nikdy nemodlil, aspoň čo si pamätám. Podstatné je, že rodičia ma k viere neviedli. Keď starí rodičia chceli, aby ma rodičia dali pokrstiť, tak otec povedal, že keď budem s bratom starší a budem vedieť o čo ide a uverím, tak nech sa každý z nás rozhodne ako chceme.

Keďže som nebol vedený k viere a stránil som sa tých vecí, nemal som možnosť bližšie spoznať Boha, Ježiša a Ducha svätého a dokonca som po mediálnych kampaniach proti cirkvi a zverejnení jej škandálov získal takú averziu na kostol, cirkev a Ježiša, že som o tom nechcel ani počuť.

Môj život sa nejak vyvíjal. Nebol som spokojný a šťastný, ale zas nebol som ani nešťastný. Poznáte to. Raz som bol hore a raz dole. Podarilo sa mi skončiť vysokú školu v obore, v ktorom je problém sa uplatniť a tento problém som aj zažil. Bol som bez práce, bez nálady, pohlcovala ma depresia.

V tom čase som mal priateľku, ktorá bola veriaca. Nechodila do kostola, ale stretávala sa s ľuďmi, ktorí si raz za týždeň čítali Bibliu a modlili sa spolu. Také malé cirkevné spoločenstvo. Spomenula mi, či tam nechcem ísť s ňou.

Keby sa ma to spýtala pol roka pred tým, tak by som sa na tom zasmial, ale nakoľko som začínal mať veľký strach z toho čo bude, tak som si povedal, že to skúsim. Stretol som tam človeka, ktorý dané spoločenstvo viedol, vykladal Bibliu a modlil sa so všetkými a za všetkých. Vysvetlil mi pár vecí, čo vlastne Ježiš pre ľudstvo spravil, akú veľkú obeť musel Boh položiť za naše hriechy. Jediné, čo ma vtedy napadlo, že to skúsim, nemám čo stratiť.

Ihneď, ako sa spoločenstvo rozpustilo, keď sme išli domov, zažil som pocit úľavy, akoby som bol odľahčený od všetkého a mal som pocit pokoja, že sa moje problémy vyriešia.

V tom čase som mal samozrejme rozposlaných niekoľko životopisov a mal som pred pohovorom do jednej spoločnosti. Začal som sa modliť k Ježišovi niekoľko krát denne za prácu, ale nie spôsobom: „Ježiš, prosím Ťa, nech ma sem zoberú“. V spoločenstve mi bolo povedané, že viera je najmä o tom, že človek sa úplne odovzdá Ježišovi a plne mu dôveruje. Neprihliada na to, čo chce človek, ale čo chce Ježiš. Tak som sa teda modlil za prácu: Ježiš, prosím Ťa, chcem ísť do tej spoločnosti, ale ak máš pre mňa niečo iné, tak nech ma nezoberú a pôjdem tam, kam chceš, aby som išiel“.

Moja viera bola len v začiatku a tak keď ma do tej spoločnosti, kam som chcel ísť nezobrali, bol som smutný, sklamaný. Našťastie som sa nehneval na Ježiša, ale začal som sa znova modliť. Zrazu mi zvonil telefón a pozvali ma na pohovor do inej spoločnosti. Bola to spoločnosť, do ktorej keď som posielal životopis, tak som ho posielal s tým, že sem sa určite nedostanem (okrem toho, že chceli človeka s niekoľkoročnou praxou, tak to bola veľká a známa spoločnosť). Životopis som posielal tak dávno, že som už aj zabudol, že som ho vôbec poslal. O to viac som bol prekvapený, že sa mi ozvali.

Bol som v tejto spoločnosti na pohovore. Hľadali jedného človeka, ktorého aj zobrali. Nebol som to ja, ale bol to môj budúci kolega, čo som vtedy ešte nevedel, ale to už predbieham.

Pár dní po pohovore, mi volali, že na tú pozíciu hľadajú človeka z praxou, ale že chceli by zobrať aj mňa a dať mi príležitosť, avšak len na polovičný úväzok. Pomyslel som si, že polovičný úväzok nie je nič moc, ale bral som to tak, že Ježiš mi pomáha preklenúť nejaké obdobie, kým mi nedá do cesty niečo poriadne. O to viac som bol prekvapený, keď som prišiel na druhé kolo pohovoru. Dohodli sme sa na podmienkach. Na polovičný úväzok mi bol ponúknutý taký plat, aký mi inde na pohovoroch ponúkali na plný úväzok. Jasné že som neváhal, ale moja otázka sa týkala aj možností postupu na plný úväzok. Odpoveď znela, že možno za rok sa niečo uvoľní.

Vždy keď som sa modlil a ďakoval Ježišovi za prácu (okrem iného), modlil som sa za to, aby som mal prácu na plný úväzok a vyšší plat. Za tri mesiace od môjho nástupu som podpisoval zmluvu na plný úväzok a teda aj vyšší plat.

Vďaka Ježišovi sa mi v práci darilo a vzhľadom na to, že som nemal žiadnu prax, tak som si vybudoval myslím si celkom dobré meno. Mal som šéfa, ktorého sa všetci báli, ale tým že som sa za neho každý deň modlil, tak ja som v podstate ani nechápal, prečo sa ho boja. Mal som s ním dobrý vzťah, bol férový, zásadový, niekedy síce prísny, ale dal mi možnosť sa uplatniť a najmä ma posúval ďalej, čo sa týka mojich vedomostí a skúseností.

Medzičasom som sa rozišiel z priateľkou, ktorá ma priviedla na vieru. Nemal som už kontakt na spoločenstvo, ktoré ma k viere priviedlo (iné mesto) a tak som si povedal, že keď sa budem modliť, tak to zvládnem. Každý deň som sa modlil a každý deň som sa snažil prečítať si aspoň kapitolu z Biblie. Napriek tomu som cítil, že to nie je ono. Zrazu mi Duch svätý vnukol myšlienku, že by som sa mal dať pokrstiť a vyhľadať nejaké duchovné spoločenstvo. Poslúchol som a rozhodol som sa, že sa dám oficiálne pokrstiť. Samozrejme, že som sa s tým neponáhľal a odkladal som to na neurčito. Našťastie mi Ježiš poslal ďalší impulz, cez môjho brata. Narodil sa im syn a raz spomenul, že by som mohol byť krstný. Na základe toho impulzu som začal intenzívne riešiť krst.

Nakoniec sa krstným nestanem, lebo brat mi povedal, že nečakal, že sa dám kvôli tomu pokrstiť a oslovil ďalšiu osobu z rodiny. Mne to nevadilo, veď som strýko, nemusím byť aj krstný. Dôležité je, že som dostal impulz a v tomto som zotrval. V tomto čase chodím na prípravu na krst a teším sa keď budem znovuzrodený.

Od kedy kráčam s Ježišom, tak je môj život kľudnejší, prehodnotil som svoje správanie a v niektorých situáciách sa zachovám inak ako by som sa zachoval pred tým. Moja viera nie je až taká veľká, akoby som možno chcel, ale dôležité je, že je veľká tak, ako chce Ježiš. Som obyčajný hriešny človek, čo možno hreší takmer každý deň, ale verím, že Mi Ježiš odpúšťa a postupne tieto hriechy zo mňa odstraňuje. Možno nechce a ani sa to nedá, aby som bol uzdravený a zbavený hriechu zo dňa deň, takže stále som hriešny človek, ale som rád, že som mohol spoznať pravdu a Ježiš postupne môže pôsobiť v mojom živote.

Okrem toho som zažil aj iné zázraky a nepochybujem, že je to Ježišovým pričinením, ale o tom nabudúce. Už som sa aj tak rozpísal viac, ako som predpokladal, že sa rozpíšem. Dúfam, že to nebude trvať tak ako trvalo, kým som začal písať toto moje svedectvo.

Ježiš s Vami a nech rastiete vo viere 

Roman