Bola som na stáži v zahraničí. Cudzia krajina, cudzí ľudia, všetko nové. Po pár týždňoch som už naozaj chcela spoznať niekoho, s kým by som sa mohla porozprávať. Niekoho, s kým by som si naozaj rozumela. Nemala som potrebu chodiť do barov, na diskotéky alebo do reštaurácii. Len som chcela kamarátku, s ktorou by som mohla tráviť čas. Keďže som nechodila do mesta medzi ľudí, šanca niekoho spoznať bola malá.

Jeden víkend, v sobotu ráno keď som prala, som už vyčítala Bohu, že prečo ešte stále nemám žiadnu kamarátku. Že ja nechcem byť úplne sama vo veľkom meste. Hnevala som sa na Neho a šla som si po vypraté veci.

Keď som prišla ku práčke, už tam stála!

Začali sme sa rozprávať a naozaj sme si rozumeli. Popoludní sme už šli spolu do mesta. Až po niekoľkých dňoch som si uvedomila, že mi Boh dal kamarátku, ktorú som si pýtala. Ja som sa na Neho hnevala, že kedy mi už niekoho pošle a ona už čakala pri práčke.

Toto sú tie situácie, ktoré sa nedajú vymyslieť. Boh má všetko presne naplánované a vie čo potrebujeme. Odvtedy už prešli 4 roky a doteraz sa stretávame a stále si rozumieme. Som naozaj vďačná Bohu, že som ju spoznala a nikdy nezabudnem na to ako.

Vlaďa (2018)