V mojej predošlej práci som mala komplikovaného šéfa, s ktorým sa dosť ťažko vychádzalo. Celé dni sme len riešili, či je v práci a čo presne robí, pretože stresoval všetkých zamestnancov. Všetci sme sa mu snažili vyhýbať. Komunikácia s ním nebola práve najlepšia a ako každý správny šéf, tak aj tento mal pravdu, aj keď sa mýlil. Veľmi jednoducho sa rozčúlil, nikdy sme nevedeli ako máme reagovať, čo povedať, čo nepovedať. Často zvyšoval hlas, až kričal a zvykol aj päsťou buchnúť po stole. Na chodbách vládla zvláštna atmosféra, človek sa aj bál ozvať.

S mojimi výsledkami šéf nikdy nebol spokojný. Ale ani raz mi nepovedal, čo presne očakáva. Na konkrétne otázky som nikdy nedostala konkrétne odpovede. Veľakrát mi dal niečo vypracovať, ale keď sa mu to nepáčilo, nevedel mi presne povedať čo je zle. Keďže sa šéf stále rozčuľoval, že neviem čo mám robiť a že sa nesnažím, chodila som do práce vždy so zlým pocitom. Toto obdobie trvalo niekoľko mesiacov. Dookola som prerábala tie isté veci a dúfala som, že raz možno bude spokojný. Nebol. Ja už som v podstate ani nevedela čo mám robiť. Keď som vypracovala niekoľko návrhov a pýtala som sa šéfa, ktorý by bol najlepší, tak len povedal: „Skúste.“ Skúšala som, no ani raz nebol spokojný. Do práce som chodila so stresom a domov s depresiou. Už sa mi o práci často aj snívalo a celkovo som z toho všetkého bola frustrovaná.

Jedného dňa, keď sa v práci pokazil drahý prístroj, stretla som šéfa vo veľmi zlej nálade. Bola som prvá koho stretol potom, ako počul o stroji. Zastal pri mne a začal na mňa kričať, že s mojimi výsledkami nie je spokojný. To nebolo nič zvláštne, často na niekoho kričal. Ale tentokrát som naozaj nechápala čo sa deje. Nevedela som ako mám reagovať. V záchvate mi povedal, že mi dá prezentovať výsledky mojej práce pred všetkými kolegami: „Aby videli čo som spravila za ten čas.“

Po tejto správe som už naozaj nevedela čo mám robiť. Keďže som už pre šéfa vypracovala niekoľko verzií a ani jedna nebola dobrá, nevedela som čo ešte mám urobiť. Jednoducho už nebolo v mojich silách, aby som spravila niečo lepšie. Spomenula som si na svedectvá od mojich veriacich priateľov o tom, ako im Ježiš Kristus pomohol pri hľadaní práce, pri skúškach v škole a pod. Napísala som im a poprosila som ich o modlitby za moju situáciu.

V noci pred prezentáciou som mala stres väčší ako pri štátniciach. Už toho bolo na mňa veľa. Bola som s nervami v koncoch. Každú vetu v prezentácii som si dookola čítala a rozmýšľala som, čo sa šéfovi nebude páčiť. V podstate všetko, čo som v práci spravila, bolo zle. Takže som nečakala, že tentokrát bude spokojný. Už som si predstavovala ako na mňa pred všetkým navrieska. Rozplakala som sa, bola som strašne zúfalá. Ten stres za tie mesiace sa už vo mne nahromadil.

Večer, keď som začala robiť prezentáciu, napísala som ešte Stanovi, ktorý vedie našu modlitebnú skupinku. Poprosila som ho o modlitby, pretože som vedela o mohých zázrakoch, ktoré Ježiš cez jeho vieru spravil. V tú noc som sa ani nesnažila zaspať, len som kontrolovala prezentáciu a stále som v nej niečo prerábala. V noci o tretej, keď som pochopila, že nemám šancu mi napadlo, že by som možno mala niečo zjesť. Už som vypila strašne veľa kávy a cítila som pálenie v žalúdku.

Keď som stála v kuchyni a prihrievala som si jedlo, mala som znova slzy v očiach. Začala som sa modliť. Ani som nevedela čo od toho očakávam ale bola som veľmi zúfalá. Povedala som: „Pane Bože, keď si tu so mnou, tak mi prosím ťa daj nejaké znamenie lebo ma už naozaj …..!“ Povedala som to úprimne, so slzami v očiach, zúfalo od srdca.

V tom momente sa pohla sekundová ručička na hodinách, ktoré viseli za mnou na stene. Všade bolo ticho, len som zrazu počula tikanie hodín. Hodiny boli pokazené, mali sme ich len kvôli dekorácii. Nechápavo som sa otočila a ručička na hodinách sa hýbala. Bol to pre mňa šok! Ručička prešla jedno kolo a zastala. Rozmýšľala som, či to je len náhoda.

Nespala som celú noc. Ráno (14.11.2012) som šla do práce skôr a prišla som medzi prvými. Bola som veľmi vystresovaná. Začala som si všetko pripravovať a postupne do prednáškovej miestnosti prichádzali kolegovia. Ešte pred začatím sa ma šéf spýtal, na koľko minút to mám. Povedal, že si to predstavoval dlhšie. Začala som pomaly prednášať a postupne zo mňa opadol stres.

Po prezentácii ma šéf začal chváliť! Veľmi sa mu to páčilo! Povedal, že je to v poriadku, že mám doložiť podklady. Informácie z prezentácie aj podklady už dávno mal, pretože to bolo to isté, čo predtým toľkokrát kritizoval!!! Povedal, že prezentácia bola oveľa lepšia ako moja práca predtým. Ale boli to tie isté informácie, tá istá téma! Dokonca v niektorých názoroch som mu oponovala, čo netoleroval ani dlhoročným kolegom! Po prezentácii mi kolegovia povedali, že nechápu čo sa so šéfom stalo, že má nečakane veľmi dobrú náladu. Tešili sa so mnou, že nevrieskal, ako to bežne pri prezentáciách zvykol robievať. Všetci videli, že sa niečo muselo stať, nikto nečakal takýto výsledok.

Pri tejto skúsenosti som zistila, že “modlitby fungujú“, že Boh je tu naozaj s nami, že sa o nás stará a chce nám pomáhať. Sekundová ručička na hodinách nebola náhoda. Rozhodla som sa, že svoj život prežijem s Ním. Zrazu som mala istotu, že všetko bude dobré, že sa o mňa postará.

Začala som sa modliť za šéfa, za kolegov, za moju prácu, za všetko. Po niekoľkých týždňoch som začala riešiť prestup do inej práce. Modlila som sa za to a Ježiš ma cez „šiesty zmysel“ viedol určitým smerom. Prestup nebol jednoduchý, všetky okolnosti nasvedčovali tomu, že to nie je možné. Ale Ježiš Kristus to všetko zázračne zmenil v môj prospech.

V súčasnej práci cítim, že toto pracovné miesto bolo Bohom vytvorené presne pre mňa. Moja kariéra napreduje veľmi rýchlo a na úrovni, kde by som to nikdy nečakala. Pravidelne sa modlím za mojich kolegov, za ich prácu, za moju prácu, za všetky situácie, ktoré každodenne riešime. Čím väčší problém v práci máme, tým väčšie zázraky sa po modlitbách dejú.

Okrem mojej práce sa po modlitbách vyriešili aj problémy v rodine a celkovo cítim, že idem správnym smerom a vždy v ten správny čas.