Moja sedemročná sestra vyrastá v prostredí, kde viera nie je súčasťou každodenného života. Naša mama sa označuje za neveriacu a jej otec ide vedome proti Bohu, často pod vplyvom alkoholu. Ako jej staršia sestra, som jediná, ktorá na ňu môže duchovne vplývať. Kvôli napätej situácii s jej otcom sa však o viere nemôžeme otvorene rozprávať často.
Z ľudského pohľadu by sa mohlo zdať takmer nemožné, aby sa sama dostala k poznaniu Ježiša. No Boh si vie nájsť cestu k srdcu každého, kto je mu otvorený.
„Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“ Lukáš 19:10
Posledný rok za mnou moja sestra často prichádza s otázkami o Ježišovi. V škole má spolužiačku, ktorá sa otvorene modlí a doma vidí, že sa modlím aj ja. Od mala som ju učila, že v ťažkých chvíľach môže dýchať zhlboka, zavrieť oči a spomenúť si, že je milovaná. Často, keď sa cítila zle, si prišla sadnúť ku mne na posteľ a spýtala sa: „Ježiš je tu s nami?“ A vždy sa jej rozžiarila tvár, keď som jej povedala, že áno.
Po jednej takejto situácii som ju vzala so sebou do prírody na chatu k môjmu vlastnému otcovi – Stanovi, ktorý aj vedie našu modlitebnú skupinku. Chcela som, aby si oddýchla a zažila Boží pokoj. S veľkým nadšením nám tam pomáhala hľadať stratený meter vo vysokej tráve, ktorú práve kosila kamarátka Veronika. Vtedy za mnou prišla a povedala, že si máme dávať pozor na kvietky, lebo ich potrebujú včielky. Keď som sa jej opýtala, odkiaľ to vie, jednoducho povedala: „Vidím to.“
Dva dni predtým sme si s otcom zadovážili dve včelie rodiny, takže som jej s úsmevom povedala, že im jej ohľaduplnosť určite pomôže. Neskôr sa rozhodla, že chce ísť včely pozrieť. Aj keď sa ich predtým bála, keďže počúvala reakcie iných detí, túžba bola silnejšia.
Podvečer, keď už bolo bezpečné k úľom priblížiť sa, sme tam išli spolu s Veronikou. Ja som zostala kúsok ďalej, aby sa sestra necítila ohrozená. Veronika sa postavila k úľom, položila na ne ruky a začala sa v duchu modliť. Keď to moja sestra uvidela, pustila moju ruku a bez váhania položila ruky na jeden z úľov tiež. Zaskočilo ma to.
Prišla som k nej a ona sa ma opýtala: „Ako sa mám modliť?“ Povedala som jej jednoducho: „Poďakuj sa Ježišovi, že máme včielky, že sú zdravé a silné.“ No zostala sa modliť oveľa dlhšie, než som čakala, dlhšie než mnohí dospelí. Po modlitbe mi so žiarivým úsmevom povedala, že cítila, ako ju Ježiš držal za ruku, že jej bolo teplo a že sa jej trošku točila hlava, ale že je šťastná. A naozaj, bola naplnená radosťou, energiou a pokojom. Zostala aktívna až do noci, stále sa ma pýtala, s čím môže pomôcť. Namiesto pozerania mobilu ako bolo jej zvykom, sa zapájala do všetkého, čo sme robili. Dokonca prišla za mojím otcom a oznámila mu, že „zajtra príde znova“ bez toho, aby sa to s niekým radila.
„Z úst nemluvniat a dojčeniec si si pripravil chválu.“ Matúš 21:16
Doma mi potom hovorila, že sa na chate cítila výnimočne dobre a že by tam chcela byť každý deň. Dokonca sa o tejto skúsenosti sama zmienila aj pred svojou mamou a otcom napriek tomu, že pred nimi o viere hovorí len málokedy.
Je pre mňa dôkazom toho, že keď sa Boh dotkne detského srdca, nikto mu v tom nemôže zabrániť.
„Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.“ Marek 10:14
Lenka (júl 2025)
Ak máte aj Vy potrebu a túžbu pomôcť vo Vašich problémoch, neváhajte nás kontaktovať na náš E-mail.