Asi od 5. ročníka základnej školy sa so mnou začali ťahať problémy s tým, ako prejsť do ďalšieho ročníka so štvorkou z matematiky. Veľakrát som bola pre svoje známky terčom posmeškov ľudí, či už zo strany učiteľov alebo pri návšteve zubára, ktorý nechtiac nalistoval stránku v žiackej knižke, kde boli moje známky z tohto predmetu… Doma to tiež nebolo nejako inak a často boli z toho zvady. Keď sme v 9. ročníku písali monitor, môj výsledok z matematiky bol nejakých 20%. Na strednú odbornú školu ma prijali na odvolanie.

Tam som sa snažila učiť čo najlepšie, aby som nemala problémy, no začať len tak odznova sa úplne nedalo. Prvé dva ročníky som fungovala s trojkami na vysvedčeniach a dokonca sa mi po rokoch podarilo dostať aj dvojku. Inak som sa matematike snažila vyhýbať a na hodinách som vždy čakala koniec už pár minút po začatí. Najhoršie bolo, keď som mala ísť niečo vypočítať pred tabuľu vrátane tej potupy, ktorú som prežívala, keď už som sa tam ocitla… V 3. ročníku prišla zase kríza. Nedarilo sa mi a bojovala som o štvorku na polročnom vysvedčení. V tom čase, už vďaka Ježišovi, sa to všetko nakoniec vykrylo a hneď nasledujúci polrok sa podarilo zlepšenie o dva stupne. Keď som koncom ročníka z ničoho nič dostala vnuknutie, aby som išla na vysokú školu a rovno na ekonomickú, kde je matematika, tak som nechápala… S mojimi známkami by to bolo dosť čudné rozhodnutie, no cítila som, že je to Boží plán pre môj život. Prežila som to vo svojom vnútri s takou istotou, že to bola jediná škola na ktorú som sa prihlásila a prijímacie skúšky aj s matematickou časťou sa mi vďaka Ježišovej pomoci podarilo zvládnuť (ale o tom som už písala v príspevku Prijímačky na vysokú školu 🙂 ).

V 1. semestri na VŠ to bolo veľmi náročné. Skoro hodina a pol prednášky z matematiky, kde som skoro vôbec nič nerozumela, bola na mňa príliš. Písať si poznámky bolo tiež dosť obtiažne a na hodinách, kde sme počítali, boli väčšinou samí gymnazisti, ktorí skoro všetko vedeli. S mojou matematickou výbavou zo školy, na ktorej sa až taký dôraz na matiku nekládol, som sa tam cítila hrozne. Problém mi robili už základné matematické úpravy… Navyše bolo potrebné vedieť aj teóriu, ktorá bola obohatená matematickými znakmi ku všetkému, čo sa v nej popisovalo. Snažila som sa do seba napratať aj rezervy, ktoré som si niesla od ZŠ, no vzhľadom na nedostatok času a návalu učív to nešlo celkom podľa plánu… Modlila som sa za to – veď Ježiš mi vždy nejakým zázrakom pomohol v rôznych neriešiteľných problémoch a o to viac som Jeho pomoc čakala, pretože som si bola istá, že som sa vybrala tam, kam On chcel. Snažila som sa veriť, že tú skúšku urobím, no nešlo to. Okolnosti ma pohltili a nemala som dostatočnú vieru, že to naozaj tento rok zvládnem. Skúška bola v podobe dvoch testov. Z prvého som nemala ani polovicu bodov a druhý dopadol ešte horšie. Potom už nasledoval len jediný opravný z celého učiva a ten sa mi už nepodaril. Zostalo mi len opakovať túto matematiku v 2. ročníku. Nechápala som, prečo som tú skúšku neurobila. Odkedy som pred rokmi uverila v Ježiša, tak som si od takýchto zlyhaní odvykla. Zvykla som si na zázraky, veď odvtedy ma nikdy nenechal v štichu a modlitby vždy fungovali… O dva mesiace som pochopila , že ešte nebol ten správny čas.

Po roku to bolo na prednáškach odrazu iné. Rozumela som skoro všetkému a občas sa ma aj niekto cudzí spýtal na niečo ohľadom učiva. Zrazu mi začali do cesty chodiť ľudia, ktorí boli aj sami od seba ochotní pomôcť mi. Ešte aj keď som si išla na deň zarobiť do volebnej komisie, tak tam bola žena, ktorá mala bakalársky titul z matematiky a navrhla mi, že sa jej môžem pýtať, čo potrebujem 🙂 . Viacero ľudí ma modlitebne podporovalo a prvý test som napísala symbolicky na dvojnásobok bodov oproti vlaňajšku a k tomu bod naviac. Aj počas príprav na druhý test som „poberala modlitebnú podporu“ a týždeň pred skúškou mi jedna spolužiačka navrhla, či sa stretneme na internáte kvôli rátaniu. Veľmi sme sa nepoznali, no skončilo to tak, že sme celý ten týždeň počítali spolu ešte s jednou spolužiačkou a snažili sa tak vzájomne si pomôcť. Snaha pomôcť druhým mi ako keby otvorila srdce a vtedy som to tak viac prijala vierou, že tú skúšku dostanem. Ďalšie plus bolo, že som sa mohla učiť viac než doma. Pomedzi učenie som dosť veľa času obetovala písaniu vlastných skúseností s modlitbami na túto stránku. Jednoducho som to tak cítila, že mám napísať práve o tom, ako som sa dostala na tú školu. Prekvapilo ma, koľko trpezlivosti sa zrazu vo mne našlo. Zopárkrát sa mi v mysli pripomínali otázky: „Čo chceš vidieť na teste? Na čo sa ideš pozrieť?“ Pochopila som, že ak nemám očakávania, tak nemôžem vidieť ani výsledok. Uvedomovala som si, že ak by sa to nepodarilo, tak ma vyhodia, ale odmietala som tomu venovať pozornosť. Rozhodla som sa, že budem veriť a nepovolím. Na test som sa pripravila ako sa dalo, ale teóriu som sa už nezvládla naučiť tak, ako bola. Deň pred testom som ešte konzultovala s vyučujúcou niektoré príklady a tá bola taká ochotná, že prešla so mnou všetko aj mimo vyhradeného času. Potom som sa zmohla už len na oddych – bolo to odovzdané Ježišovi.

Test prebiehal relatívne pokojne, tento krát som aj stíhala. Niečo mi vyšlo a niečo som domotala. Pri teoretických otázkach som viac-menej improvizovala. Po teste som mala zvláštny pocit, no dúfala som, že sa tam nazbiera potrebný počet bodov k udeleniu skúšky. Keď som sa dozvedela, že som tú skúšku konečne urobila a to na riadny termín, uľavilo sa mi. Bola som taká šťastná, až mi tiekli od radosti slzy. Veľmi som chválila Boha za to, čo v mojom živote urobil. Takto ma Ježiš viedol z matematickej „negramotnosti“ a zbavil ma odporu z detstva…

Páči sa mi, že Boh má pre každého plán a postupne ho buduje aj takýmito zvláštnymi spôsobmi. Stačí Ho úprimne hľadať a On sa už postará o ostatné detaily.

Barbora