Dnes ráno som vstávala s veľkou ťažobou. Zobudila som veľmi zatrpknutá, demotivovaná a lomcoval mnou hnev. Nechcelo sa mi ani vstať do nového dňa. Predošlý deň bol v práci v kolektíve náročný a takto to na mňa doľahlo. Myslela som si, že si spravím ukľudňujúci čaj a dám si horčík, aby som sa nejako upokojila. Namiesto toho som sa začala modliť. Rad za radom som si v modlitbe vybavovala mojich kolegov, ktorí mi ublížili a každému jednému osobitne som sa snažila odpustiť. Keď som si uvedomila, že Ježiš nám odpustil všetko a že toto, čo prežívam ja, je minimum, išlo to ľahšie. Potom som si uvedomila aj to, že to mi neublížili tí ľudia, ale diabol cez nich. Každému z nich som na modlitbe žehnala, aby bol šťastný, zdravý, aby spoznal Ježiša a bol spasený. Rozhodla som sa už nezaoberať tým, čo sa stalo, ale začať odznova s tým, že ich budem vnímať ako tých, za ktorých tiež zomrel Ježiš. Lomítko a ide sa odznova. Úplne som sa v Ježišovi ukľudnila a vrátila sa mi radosť. Nepotrebovala som ani ukľudňujúci čaj, ani horčík, čím som si pôvodne chcela pomôcť nájsť stratenú rovnováhu. Odpustenie oslobodzuje najviac.

Barbora