Chcem sa s vami podeliť o skúsenosť, ako mi Ježiš pomohol nájsť si zamestnanie. Začnem tak zoširoka. Pred rokom, v marci. Študoval som posledný, piaty ročník na Ekonomickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Posledný semester, teda letný v piatom ročníku už nemáme. Teda, s výnimkou tých, čo si niečo prenášajú z letného semestra zo štvrtého ročníka. To ale nebol našťastie môj prípad. Takže som už do školy nechodil, iba som písal diplomovú prácu a učil sa na štátnice. Teda, bol som doma. V tom čase mojej sestre ponúkli miesto na vrátnici budovy riaditeľstva v Rooseveltovej nemocnici, o ktoré prejavila záujem už dávnejšie, ale akurát vtedy sa uvoľnilo a bolo jej ponúknuté. Keďže ale akurát už v tom čase bola oficiálne opatrovateľkou našej už iba ležiacej 86-ročnej starkej a teda miesto nemohla prijať, ponúkli to miesto mne. Že keď už nechodím do školy a kým si niečo v mojom odbore nájdem, tak si aspoň trochu zarobím. Tak som si povedal, že dobre, za čas, kým si niečo poriadne nenájdem, to skúsim.

Tak som tam nastúpil od 1. marca 2015. O necelé tri mesiace, 18. mája 2015 som úspešne absolvoval štátnice a dosiahol som tak dlho (5 rokov) vytúžený titul inžinier. A začal som sa konečne obzerať po práci pre vysokoškolsky vzdelaného človeka. Lenže, vieme, ako to je, mladý človek, ktorý ešte len teraz dokončil školu, bez praxe, bez známostí. Nemožno sa zamestnať a obzvlášť tu, v BB. Tak som chodil po rôznych pohovoroch, ale vždy si radšej vybrali niekoho, kto už na obdobnej pozícii pracoval a mal prax. A tak som hľadal, hľadal a popri tom stále robil na vrátnici v nemocnici. A asi uznáte, že práca vrátnika nie je pre inžiniera ekonómie nič moc. Ale nepreferoval som veľmi možnosť odísť do iného mesta, viac by mi vyhovovalo zostať tu, v BB, preto som sa rozhodol najskôr vyčerpať všetky možnosti zamestnania sa tu, až potom skúsiť sa ísť pozrieť do iného mesta.

Prešiel skoro rok a pozvali ma na jedno z najvážnejších výberových konaní, na aké som bol za ten rok pozvaný. Účtovník na Krajskom súde. Tak, samozrejme, okrem odbornej prípravy na pohovor (študovanie zákonov) som sa hlavne modlil. Keďže ale na toto miesto chceli človeka s 3-ročnou praxou a s tým, že žiadne zaúčanie, ani nič podobné, trochu som sa toho bál. Síce som to vyštudoval, ale zatiaľ som nikdy v tejto oblasti nepracoval. A študoval som ekonomiku a manažment podniku a v účtovníctve verejnej správy sú určité špecifiká oproti podnikom. Bez aspoň štipky zaučenia by to asi bolo veľmi ťažké. A tak, keďže som si nebol istý, či by tá práca bola vhodná pre mňa a či by som ju zvládol, som sa nemodlil, aby som sa na to miesto dostal, ale aby to Ježiš zariadil podľa Jeho vôle a podľa toho, ako ma pozná, či by som na to mal alebo nie. Modlil som sa, že ak Ježiš vie, že to zvládnem, nech sa tam dostanem, ale ak vie, že nie, tak radšej nech zostanem hoc aj na tej vrátnici, len aby som nemusel zostať nezamestnaný. Skrátka, celé som to odovzdal do Jeho rúk. Nech sa stane Jeho vôľa.

A čo sa nestalo? O tom výberovom konaní som vedel presne mesiac vopred. A tak som sa celý mesiac pripravoval, študoval zákony, z ktorých mal byť na výberovom konaní písomný test a, samozrejme, modlil som sa. Deň pred výberovým konaním sa mi ozvali z Daňového úradu na pohovor. Asi po 9 mesiacoch, ako som si tam dával žiadosť, už som skoro aj zabudol, že som si ju tam ešte vlani v máji, hneď po ukončení školy, dal. Problém bol v tom, že ten pohovor na Daňový úrad sa mal konať presne v rovnakom čase ako toto výberové konanie na Krajský súd. Trochu som bol z toho sklamaný, že boli časy, kedy ma aj dva-tri mesiace na žiadny konkurz nezavolali, inokedy ma volali zase na také, čo by som v živote nechcel robiť, napríklad podomový predajca hrncov, pričom celé to bolo zaobalené do luxusného názvu „Obchodný zástupca“. A zrazu takéto dve skvelé ponuky a v rovnakom termíne. Podarilo sa mi ale dohodnúť, že na Daňový úrad prídem neskôr. Hoci hneď, keď mi to deň predtým zavolali, sa mi to pozdávalo viac, ale keď už som sa mesiac chystal na to prvé, nechcel som to len tak zahodiť a jednoducho tam neísť. Chcel som vyskúšať oboje. A to sa mi aj podarilo. Nakoniec som bol na obidvoch konkurzoch. Len čo sa skončil jeden, okamžite som utekal na ten druhý.

A ako to dopadlo? Na to miesto, na ktoré som sa mesiac pripravoval, ma neprijali a na to, o čom som sa dozvedel len necelých 24 hodín predtým, ma prijali. Dopadlo to presne tak, ako som sa modlil. Aby to Ježiš zariadil tak, ako On vie, že je pre mňa najlepšie. A že ak na to miesto, na ktoré som sa mesiac pripravoval, nemám, tak nech sa tam radšej ani nedostanem. To sa presne aj stalo. Ale Ježiš mi dal oveľa viac ako som očakával. Keďže o druhom pohovore som sa dozvedel iba deň pred, bol som celý ten mesiac zmierený s tým, že ak sa na ten Krajský súd nedostanem, budem musieť naďalej robiť na vrátnici. Dokonca v tom čase začalo hroziť, že zostanem aj úplne nezamestnaný, keďže vedenie nemocnice si akurát vtedy zmyslelo, že chce, aby aj na vrátnici administratívnej budovy bol človek s SBS preukazom. Dovtedy to nebolo nutné a ani ja som ho nemal. A ako inžinier ekonómie, ktorého ambíciou nebolo pracovať v SBS-ke, som ani neplánoval si ho urobiť a investovať do toho peniaze.

Tu sa mi ukázalo, akú silu dokáže mať modlitba, keď neprosím Ježiša, aby mi dal to, to, to alebo hento. Ale keď príde nejaká dôležitá udalosť v živote, kedy neviem sám posúdiť, čo by bolo pre mňa najlepšie, to jednoducho odovzdať Ježišovi a nechať Ho, aby to zariadil tak, ako On vie, že bude pre mňa najlepšie. Však On ma pozná najlepšie a vie, na čo mám, na čo nemám, čo je pre mňa dobré a čo, naopak, nie. A zároveň sa mi ukázalo, že keď dôležitú vec odovzdám Jemu, tak mi dá oveľa viac ako si len dokážem predstaviť a oveľa viac ako očakávam.

Veľká chvála Ježišovi za tento počin!