V poslednom ročníku na univerzite sme mali dokopy päť štátnic. Každý mesiac a pol jednu. Keď som mala štvrtú v poradí, začínala som mať toho už dosť. Bolo nás asi dvadsať študentov a keďže nás bolo veľa, tak sme sa delili na dve skupiny. Jednu skupinu skúšali z môjho pohľadu prísnejší docenti a profesori a druhú tí menej prísnejší. Niekde vo svojom vnútri som sa túžila dostať do tej komisie, kde boli menej prísnejší a viac zhovievavejší skúšajúci. Ale nediktovala som Bohu, čo má robiť. Vedela som, že On urobí to najlepšie. Veď predsa som sa predtým na to všetko modlitebne pripravila.

Vyžrebovala som si papierik s číslom komisie, podľa ktorého som zistila, že ma budú skúšať tí prísnejší docenti a profesori. A moji spolužiaci, ktorí sa do nej dostali spolu so mnou boli vynikajúci študenti. Do tej druhej komisie sa dostali študenti, ktorí sa nie až tak radi učili. Na chvíľu mi prišli čudné myšlienky. Vravím si, že horšie sa mi už ani stať nemohlo, ale radšej si to nebudem všímať. Tak som zavolala kamoške, aby sa so mnou cez telefón pomodlila a trochu ma v Ježišovi povzbudila, aby som prišla na iné myšlienky. Povedala mi, aby som sa nepozerala na rozbúrené more a vietor, ktorý urobil satan, lebo by som sa v tom potom mohla začať topiť ako apoštol Peter, keď kráčal po mori.. Povedala mi, aby som sa neustále pozerala na Pána Ježiša a On ma vytiahne z akejkoľvek situácie a ten problém s ním jednoducho prejdem aj keď sa zdá, že je nemožný alebo akokoľvek zložitý. Tak som si povedala, že áno, že idem s Ježišom kráčať po vode=po tejto mojej situácii. Veď nakoniec je za tým možno iný význam. Dôležitejší a podstatnejší ako moje obavy z momentálnej štátnice. A satan ho možno trochu predvída a preto mi dáva takéto myšlienky, aby ma rozladil. Preto nejdem sa pozerať na rozbúrené more, ale na Pána Ježiša Krista a On určite niečo lepšie vymyslí, má nejaký zámer.

Štátnica prebehla v poriadku. Urobili sme ju všetci a skúšajúca komisia nás všetkých ohodnotila najlepšie ako mohla. Na záverečnom vyhodnotení nás dokonca ešte pochválili a vyzdvihli, že sme boli za tento rok tá najlepšia skupina s najlepším ohodnotením. Uvedomila som si, že modlitby, ktoré sme Pánovi Ježišovi predkladali pred štátnicou pôsobili na celý priebeh štátnic – ako aj na ostatných študentov, tak aj na skúšajúcich. Takže preto zrejme ten „rohatý“ vystrájal, aby spochybnil Božie veci, lebo vedel, že sa na to modlitebne pripravujeme. No ale veci sa vyvíjali ďalej.

Okrem toho profesor, ktorý bol vedúci komisie, starší pán, nám po štátnej skúške dával cenné rady ako a čo robiť po škole. Zaujalo ma to a tak som po štátnici išla za ním. Dohodli sme si sedenie, ktoré bolo o dva dni na to. Vysvetlil mi veci, ktoré som chcela z profesijného hladiska vedieť. Trvalo to asi dvadsať minút, ale sedela som u neho päť hodín, pretože sme sa začali rozprávať o Pánovi Ježišovi Kristovi. Hovorila som mu kopu svedectiev a skúseností, ktoré s Pánom Ježišom mám. Zaujalo ho to, bol nadšený a prijal Pána. Prešla odvtedy už nejaká doba, ale sme v kontakte, sem-tam si zavoláme a prehodíme pár slov. Vždy, keď tam mám cestu, ho idem navštíviť, porozprávať mu nové skúsenosti s Pánom Ježišom a on sa tomu vždy rád teší.

Na tejto skúsenosti, na tomto svedectve ma Pán naučil, že nie je vždy dôležitý náš krátkodobý uhol pohľadu, pretože za tým sa môže skrývať čosi iné, čo nás z dlhodobého pohľadu posunie oveľa ďalej a bude tešiť oveľa viac. Beriem to, že táto štátnica a všetko čo s ňou súviselo bola len zámienka k vykonaniu Božej vôle. Hlavne zasiať tomuto človeku…