Deň pred jednou ústnou skúškou som bola na skupinke v Brezne. Na skúšku som vzhľadom na vtedajšiu situáciu nevedela asi nič a už bolo neskoro na to, aby som sa to naučila, tak som aspoň vycestovala na skupinku. Aj som si vzala notebook, že sa na to budem pozerať vo vlaku, ale dosť ťažko sa to učilo a tam ľudia všade naokolo. Malo to dosť strán. Potom sme sa za to modlili.

Na druhý deň som prišla na tú ústnu odpoveď. Vošla som do triedy. Boli sme tam asi 3-4 študenti. Vytiahli si otázky, profesorka ich skúšala a do odpovedi z toho sa mohli zapojiť aj tí ostatní. Ja som tam prišla a ona mi povedala, aby som sa potichu zložila. Položila som si na lavicu notebook, bundu a samozrejme som zhodila stoličku. Všetci na mňa pozreli. Hneď na začiatku bingo. Potom som prišla na rad, vytiahla som si otázku. V zásade by sa dalo o téme niečo povedať. Aj študentka, ktorá odpovedala predo mnou, mi vravela, že keď nie je človek úplne mimo, tak že mu tú skúšku dá, ale že treba dačo vedieť. Ja som nevedela takmer nič. Došiel na mňa rad a už som sa tak presadila pred ňu. A teraz rozmýšľam, že čo idem robiť. Poviem pravdu. Tak som jej povedala, že ja sa musím priznať, ale nie som pripravená. Povedala som, že by som mohla zaimprovizovať, ale nechcem mrhať jej ani svojim časom.

Ona sa na mňa pozrela a povedala, že to sa jej ešte nikdy nestalo, že toto jej ešte nikto nepovedal. Trochu som sa začudovala, lebo učí už desaťročia. Dala mi FX, ale s tým, že ona je ochotná ma ešte vyskúšať a dať mi druhý riadny termín a aj opravný termín a že je ochotná vyskúšať ma aj prvý februárový týždeň, čo je už oficiálne po skúškovom. U nás na fakulte je len jeden riadny a jeden opravný termín, takže to bol veľký ústupok. Tak som veľmi chválila Ježiša.

Barbora